Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Tretia časť..

19. 9. 2008

Za kulisami svetového diania

Priatelia, čo som doteraz povedal, sú pozorovania, ktoré sú očividné.

Lenže ako je vôbec možné, že takáto “geografia duševna” funguje?

Čo je za tým? Dozerá snáď niekto na to, aby sa duše s určitým duševným

založením rodili na určitých miestach na Zemi a duše s iným

založením na iných miestach? Ako to, že svetonázorové, kultúrne a politické

prúdy, ktoré prichádzajú zo Západu, majú určitú spoločnú charakteristiku

a tie z Východu zase svoju? Organizuje to niekto? Deje sa to

samo od seba, náhodou? Čo stojí za svetovým politickým dianím?

Ľudia sa vo vzťahu k tejto otázke delia zhruba povedané na štyri

skupiny. Prvú skupiny tvoria tí, ktorých životnou náplňou je len pracovať

a po práci sa rozptýliť nejakou osobnou záľubou. Širšie spoločensko-

politické súvislosti ich nezaujímajú. Necítia za ne žiadnu

spoluzodpovednosť. Horeuvedenú otázku si teda vôbec nekladú.

Druhú skupinu tvoria ľudia, ktorí sa zaujímajú o politiku a verejný

život. Sledujú svetové a vnútropolitické dianie v novinách, rozhlase a

televízii. Títo ľudia veria, že to, čo im je predkladané v masmédiách, je

skutočné v tom zmysle, že v týchto televíznych debatách sa naozaj rozhoduje

o svetovom dianí. Na to sa potom rozčuľujú a debatujú, že ten

alebo onen politik mal namiesto niečoho urobiť niečo iné atď. A to im

stačí.

Tretiu, už oveľa menšiu skupinu, tvoria tí, ktorí “rozmýšľajú ďalej”.

Ak totiž rozmýšľate ďalej, veľmi skoro prídete na to, že verzia, ktorá je

nám predkladaná v masmédiách, obsahuje príliš veľa príliš vážnych

nezrovnalostí. Ako to, že napríklad počas Nežnej revolúcie najvyšší štátni

predstavitelia ako Miloš Jakeš a ani politbiro ÚV KSČ do poslednej

chvíle netušili, odkiaľ fúka vietor a čo sa ide diať? Tak kto potom vlastne

riadil tento štát, keď to neboli oni? Ako to, že KGB spolupracovalo s

CIA na prevrate vo Východnej Európe? Tak bojovali skutočne jedna

proti druhej alebo nie? Aký majú vlastne cieľ? Alebo držali spolu celkom

od začiatku? Ako to, že Lenin bol pripravovaný na svoju úlohu vo Švajčiarsku

a v Taliansku a potom pod osobitnou ochranou kancelára Luddendorfa

ho v zapečatenom vagóne dopravili cez celé Nemecko do Petrohradu,

aby tam organizoval revolúciu? Bola snáď VOSR len pokus o

oslabenie ruského protivníka v 1. svetovej vojne, ktorý sa západným

mocnostiam vymkol z rúk a vznikol z toho komunizmus? Komunizmus

predsa nevznikol náhodou. Lenin uskutočnil to, na čom 80 rokov pred

ním cieľavedome pracovali Marx a Engels. Znamená to, že marxizmus

vznikol v Marxovej hlave? Nie! Marx bol členom tajného rádu tzv. iluminátov.

Zachoval sa dokument toho rádu z roku 1750, v ktorom sú

počínajúc zospoločenštením výrobných prostriedkov obsiahnuté všetky

nosné idey programového vyhlásenia komunistickej strany. Keď Marx

s Engelsom v roku 1848 vydali Manifest komunistickej strany, boli len

tými, ktorí to (po dopracovaní detailov) ako prví prezentovali verejne.

Teda komunizmus existoval už pred rokom 1848, ale len vo forme ezoterickej

doktríny. Vidíte to? Tu sme teraz v tom bode, kde sa nám celkom

zreteľne pred očami začína prelínať svet ezoteriky a svet politiky.

Aj Hitlerova Tretia ríša mala ezoterické pozadie. Spojili sa v nej

tibetské okultné bratstvá čiernej ruky s tajnými spoločnosťami Západu.

(Hákový kríž je svastika, tibetský symbol šťastia, len obrátený: svastika

je ľavotočivá, hákový kríž pravotočivý.) Je všeobecne známe, že

Hitler mal extatické videnia, že bol pri svojich sugestívnych prejavoch

k masám v akomsi druhu tranzu, že sa pri svojich vojenských ťaženiach

snažil spoliehať na “prozreteľnosť”a na magické sily. SS, ktoré bolo

tepnou nacistickej mašinérie, bolo organizované ako kňazská hierar-

chia. Hlavným stanom SS bol tzv. hrad Grálu v Nemecku pri Paderborne.

V tomto hrade bola napríklad kruhová rotunda, ktorú dal postaviť

Himmler. V jej akustickom strede horel oheň a dookola bolo 12 kamenných

lavíc, na ktorých spoločne meditovali dvanásti najvyšší hodnostári-

kňazi SS, aby nadviazali spojenie s “nordickým duchom”. Presne

ako dvanásť rytierov okrúhleho stola kráľa Artuša alebo dvanásť apoštolov.

Kto má teda dosť odvahy, aby sa dostal na túto tretiu rovinu, odhalí

sa mu ďalší, celkom nový svet. Príde na to, že všetko, čo sa robí, má v

skutočnosti ešte nejaký úplne iný význam, než len ten, o ktorom sa hovorí.

Takíto ľudia potom rozprávajú o tom, že sú to tajné bratstvá, slobodomurárske

lóže, spravodajské služby, kapitálové skupiny, židovstvo, Bilderbergovci,

Rockefellerovci a pod., ktorí stoja v pozadí a odtiaľ vraj

ťahajú nitky.

V poriadku. Lenže čo by vlastne malo byť definitívnym cieľom týchto

neviditeľných bratstiev a sprisahaní? Obyčajne sa predpokladá, že je to

egoistická túžba po moci, úsilie o svetovládu a pod. Kto však sleduje

svetové dianie do hĺbky, musí si uvedomiť, že určité prípravy na politické

a myšlienkové prevraty, rôzne politické incidenty vyzerajúce ako

náhody, príprava kádrov - že to všetko sa odohráva akoby cieľavedome

nielen roky a desaťročia, ale stáročia vopred! A ja sa teraz pýtam: Ktorá

skupina ľudí-egoistov by prosím vás dnes pracovala na príprave nejakého

plánu, ktorý sa má uskutočniť až o 50 alebo 500 rokov? Komu

záleží na tom, čo sa uskutoční sto alebo dvesto rokov po jeho smrti?

Páni, nitky svetového diania vedú v skutočnosti ešte oveľa, oveľa

ďalej za tajné služby a bratstvá - ďaleko za hranice viditeľného

pozemského sveta. Tam sa zbiehajú v rukách tých, ktorí poznajú

celý Plán a ktorých môžeme preto nazvať skutočnými kniežatami.

To sú tí, pre ktorých tisíc rokov je ako jeden deň a preto nedbajú

plánovať aj na tisícročia dopredu!

Ani politici, ani slobodomurári, ani Židia a ani žiadne tajné či verejné

lóže na zemi nepoznajú Posledný účel; sú to iba nižšie figúry na

šachovnici, ktoré vykonávajú krátkodobé úlohy bez poznania globálnej

taktiky.

No nie aby ste si teraz mysleli, keď hovoríme o tom, že svetové

dianie je riadené, že ľudia sú riadení bezmocne ako bábky. Každý človek

má slobodnú vôľu, každý sa rozhoduje sám. Ale! Ľudské rozhodovanie

je slobodné v skutočnosti len vtedy, keď vychádza z hlbokého a

širokého poznania súvislostí a dokáže byť neovplyvnené starosťou

o hmotnú existenciu a telesné vášne. Ľudia sa však rozhodujú práve z

nevedomosti, strachu a zištnosti. To je to slabé miesto, prostredníctvom

ktorého nás démonické inteligencie stále môžu ovládať s naším vlastným

súhlasom: prostredníctvom našich slabostí!

Pravdaže každý taký človek, ktorý niekde slúži zlu - a to sme v rozdielnej

miere skoro všetci - má nejaké dôvody na to, čo robí: jedni to

robia za peniaze; druhí sa nechajú zastrašiť hrozbou vydierania; a tretí

z nadšeného idealizmu, lebo veria, že to alebo ono je správne. Ani jeden

z nich si však neuvedomuje, že jeho drobný čin je súčasťou nejakého

širšieho úmyslu.

Keď sa budeme pokúšať zmeniť svet len nejakou vonkajšou

činnosťou, nejakým politikárčením, zakladaním klubov alebo

sprisahaneckých organizácií, vyplytváme len energiu na nič. O tom

sa presvedčilo už dosť z nás. Lebo ten, ktorý hrá proti nám, je tou

najvychytralejšou bytosťou vo vesmíre a má spočítané všetko na viac

ťahov dopredu, ako si myslíme. Bolo by to len zbytočné premiestňovanie

predmetov na fyzickej rovine. Keď však prestaneme pobehovať a

organizátorčiť a začneme vykonávať skutočnú - duchovnú prácu,

keď dokážeme niečo v sebe zaprieť a zmeniť od základu, keď sa

náš poznávací, citový a morálny obzor obohatí o nejakú úplne novú

kvalitu, vtedy uvádzame do pohybu príslušné hierarchické bytosti

vo vyšších svetoch a meníme nielen svoju osobnú, ale aj národnú

karmu, zapríčiňujeme čosi, z čoho potom aj všetky tajné služby a

lóže musia vychádzať ako z čohosi daného, s čím musia počítať

ako s danosťou, čomu sa musia podriadiť.

Pád komunizmu sa napríklad neodohral len kvôli tomu, že ľudia

štrngali kľúčami - lebo takých by ešte pred niekoľkými desaťročiami

boli jednoducho popravili ako vlastizradcov - ale vďaka zmenenej neviditeľnej

klíme, ktorá toto štrnganie umožnila, ktorá sa utvorila z obetí

všetkých tých, čo sedemdesiat rokov prelievali svoju drahocennú krv za

Pravdu a prinútili tak temné mocnosti v nefyzickom svete k ústupu.

V CIA je napríklad zložka, ktorá priamo čerpá informácie od tzv.

mimozemšťanov. Lenže tí chlapci tam v skutočnosti nevedia, či sú to

naozaj mimozemštania alebo kto vlastne. Ich zaujíma len pragmatický,

krátkozraký úžitok, ktorý z toho majú.

V Indii existovala fanatická sekta, tzv. thugovia, škrtiči. Vyberali si

podľa určitých znakov obete, ktoré potom rituálne vraždili na počesť

bohyne Kali. Verzia pre ľudí, ktorí rozmýšľajú len do druhej roviny, je

tá, že to boli jednoducho fanatici, blázni. Áno, tí, čo vraždy vykonávali,

tí áno. Ale páni, to nie je všetko! Lebo tí, čo tú sektu založili a iniciovali,

veľmi dobre vedeli, čo robia! Ak totiž človek zomrie predčasne, zostáva

mu určitá rezerva éterických síl, ktoré mu umožňujú zotrvať v éterickej

sfére na Zemi asi tak dlho, ako by bol na Zemi zostal, keby bol žil.

A tento nadbytok éterických síl sa potom dá využiť na to, aby sa

“duše zomrelých” zjavovali jasnovidcom a médiám v rôznych špiritistických

krúžkoch a bratstvách po celej zemi. A do týchto bratstiev a k

týmto jasnovidcom sa zase chodia radiť ľudia, medzi nimi aj vysokopostavení

prominenti. A tí si potom myslia, že dostávajú správy z nejakého

“vyššieho” sveta.

Priatelia, ak sa vám niekedy zdá, že sa niečo deje len tak, náhodou,

bezo zmyslu, tak si môžete byť istí, že je to tým, že ste niečo nepochopili.

To si pokojne môžete zapamätať ako pravidlo.

Kto sa teda usiluje vyletieť na krídlach svojho ducha ešte ďalej a

povznesie sa nad každú zištnosť a jednostranné vnímanie sveta, tomu sa

pred očami odhalí štvrtá, tentokrát už pozemsky neviditeľná rovina.

Uvidí, že pyramída svetového diania pokračuje za hranicami viditeľného

sveta celou hierarchiou duchovných bytostí, ktoré si tu na

Zemi prostredníctvom svojich pomocníkov budujú sféry svojho

vplyvu, opevnenia a bašty jedna proti druhej. A bude sa mu odhaľovať

aj stále hlbší zmysel celej tejto záhadnej a komplikovanej šachovej

hry.

Vážení, to, čo je dnes predmetom rokovaní politikov a vojenských

stratégov, to bolo včera len diskusnou témou v elitných krúžkoch intelektuálov,

predmetom záujmu informačných služieb alebo učením nejakého

tajného spoločenstva; a to bolo predvčerom inšpirované z neviditeľna

na to vybraným, vhodným osobám. Osvetlime si tento proces ešte raz,

ako sa odohrával v dejinách, tentoraz v opačnom postupe - od ducha k

hmote; aby sme pochopili pôvod spomínanej polarizácie medzi Východom

a Západom.

Kto riadil svetové dianie v časoch pred Atlantskou katastrofou? V

tom čase boli ľudia jasnovidní a videli bytosti, ktoré my nevidíme.

Uctievali ich a poslúchali ako bohov a polobohov. Tieto bytosti sa

zjavovali v tzv. orákulách. Orákulí bolo viacero. A medzi nimi tu boli

dve mocné bytosti, z ktorých jedna pôsobila od Východu a budovala si

svoje bašty na území Lemurie, v priestore dnešného Indického oceánu.

Neskôr začala pôsobiť od Západu druhá, ktorá si budovala svoje bašty

naproti v oblasti Atlantického oceánu, v Atlantíde. Éterické siločiary

tejto bytosti pôsobili zo stredu Zeme a zo Západu. A astrálne siločiary

tej prvej prúdili zhora a z Východu. Tak sa ľudia, ktorí prichádzali na

zem, museli inkarnovať tak, že tí, ktorí mali silnejšie rozvinutú éterickú,

dennú polovicu svojej bytosti, sa museli inkarnovať viac na západe;

a tí, čo mali silnejšiu astrálnu, čiže nočnú polovicu, zase na východe.11

Čo sa však stalo po páde Atlantídy? Jasnovidné sily ľudstva začali

ustupovať. Už nie všetci mohli vidieť všetky bytosti tak, ako dovtedy,

ale len niektorí. V prvom poatlantskom období, v Protoindii, to boli

rišiovia, čiže žreci, ktorí videli. Títo boli bezprostrední zákonodarci celého

spoločenstva. Za čias starej Perzie to boli mágovia, v Egypte potom už

celá hierarchia kňazov. V tom čase už aj samotní kňazi začali strácať

svoje jasnovidné schopnosti a tak vymýšľali stále zložitejšie spôsoby,

ako by im božstvá mohli dať svoju vôľu najavo aspoň nepriamo, napr.

prostredníctvom zvierat - veštili z letu vtákov alebo zvieracích vnútorností;

pretože zvieratá síce nemajú intelekt, ale sú jasnovidné, takže

môžu slúžiť ako médiá. Obľúbenou divinačnou technikou našich slovanských

predkov napríklad bolo, že pred vstupom do vojny a pri iných

dôležitých rozhodnutiach nechali zvlášť na to vychovávaného bieleho

žrebca prekročiť kopiju zabodnutú do zeme, a rozhodli sa podľa toho,

či ju prekročil pravou alebo ľavou nohou.

Takto sa ony vyššie bytosti, keď sa stali neviditeľné, na začiatku

árijskej epochy stiahli do úzadia - a popred nich sa postavila hierarchia

kňazov, veštcov a obetníkov, ktorí zo svojich chrámov, veštiarní a obetných

miest riadili chod spoločnosti. Okolo každej z týchto bytostí, kaž–

dého božstva, sa utvorila samostatná kňazská línia, ktorá bola pozemsky

viditeľnými ústami a výkonným orgánom tejto bytosti na zemi.

A tak na konci tretej poatlantskej epochy tu vidíme dve veľké skupiny

mystérií: Na Východe v Grécku a v Egypte tzv. mystériá ducha alebo

svetla a na Západe keltské mystériá zeme. Tie prvé mystériá boli inšpirované

zhora, z hviezd; tie druhé zdola, zo zeme. V Egypte a Chaldejsku

sa život riadil podľa obehu nebeských telies; práce sa začínali a

končili, keď nejaká hviezda vychádzala alebo zapadala za obzor. Naproti

tomu rytmus keltských sviatkov (Imbolc, Beltane, Lughnasadh, Samhain)

bol celkom zviazaný s ročným cyklom zeme a so všetkým, čo zo

zeme vyrastá. Obrady sa konali napríklad v čase žatvy alebo v čase

zberu nejakej plodiny či kvetov.

V tom čase sa oddelila aj svetská a cirkevná moc, ktoré boli dovtedy

spojené. Faraón bol ešte najvyšším duchovným aj svetským vládcom.

Na začiatku štvrtej poatlantskej epochy kňazi odovzdali žezlo svetským

panovníkom, cisárom a kráľom; neprestávali však pôsobiť z úzadia,

ako poradcovia a inštruktori, cirkevní otcovia a svätí muži, zo svojich

kláštorov a pustovní. Svetská moc vytvorila niečo ako ďalšiu, tretiu

vonkajšiu clonu, kulisu, ale kňazstvo, rozličné bratstvá, slobodní murári

atď. stále udržiavali spojenie s pôvodnými mystériami staroveku.

Na prelome štvrtej a piatej poatlantskej epochy potom vidíme dve

spoločenské sily, ktoré sa dostali do konfliktu: šľachtu a buržoáziu.

Šľachta je potomkom pôvodných mystérií ducha a buržoázia padlou

podobou pôvodných mystérií zeme. Šľachta odvodzovala svoj pôvod

od veľkých osobností, mýtických zasvätencov, ak nie rovno od bohov a

zakladala si hlavne na tradícii, na idei. Šľachtic mohol byť aj chudobný,

a stále bol šľachtic, z titulu svojho pôvodu. Šľachta sa udržala najdlhšie

na východe.

Buržoázia vznikla na západe a odvodzovala svoj pôvod od toho, kto

má koľko majetku, od toho, koľko obilia má v sýpke, koľko zlata, striebra

a rozličných nerastov vyťažených zo zeme má v pokladnici. Buržujom

sa mohol stať hocikto, bez ohľadu na svoj pôvod, ale iba vtedy, ak mal

peniaze.

Pochopiť západný svet znamená pochopiť hospodársky život;

pochopiť východný svet znamená pochopiť ideológiu.

Medzi týmito dvoma tábormi nastal konflikt o moc a šľachta musela

v západných krajinách odovzdať svoje dedičné právo vládnuť do

rúk buržoáznych parlamentov a politických strán. Proti tomuto víťazstvu

buržoázie sa zase na východe, na pôde cárskeho Ruska, zdvihla mohutná

protivlna, ktorá nechcela, aby bol svet utváraný na princípe “kto má

peniaze, má pravdu” ale na princípe ideologickom. Tak sa tu ocitli v

20. storočí kapitalistický a komunistický tábor, západný a východný

blok, v “nezmieriteľnom protiklade”.

Ako vyberali svoje kádre kapitalisti? Na princípe majetku a na

princípe odbornosti, čiže schopnosti majetok vytvárať. Študovať môže

len ten, kto má na to peniaze; vedúce miesto dostane vtedy, ak je dobrý

odborník, ak je schopný a jeho činnosť prakticky vynáša; bez ohľadu

na to, v čo verí, či je neveriaci alebo či vyznáva niečo nemorálne.

A ako vyberali svoje kádre komunisti? Na to, aby niekto mohol

študovať, nepotreboval peniaze, ale musel mať ten správny pôvod. Aby

sa dostal na vedúce miesto, nemusel byť odborník, mohol byť aj neschopný,

hlavne že bol verný strane, verný idei.

Právo na život majú v kapitalizme len tí, čo majú peniaze. V komunizme

ho mali len tí, čo boli na správnej strane.

Páni a dámy! Tie bytosti, ktoré pôsobili v časoch Lemurie a Atlantídy,

neprestali pôsobiť len zato, že sú neviditeľné! Oni pôsobia

dodnes nezmeneným spôsobom, len ich pôsobenie sa v každej kultúrno-

historickej epoche metamorfovalo, a postupne zastieralo, lebo

sa zaodialo viacerými vrstvami akýchsi vonkajších plášťov či kulís,

tvorených rozličnými hnutiami a inštitúciami. V dnešnej dobe jedným

z nástrojov tej bytosti, ktorá pôsobí zo stredu zeme a zo Západu, je

spravodajská služba Spojených štátov amerických - CIA. A jedným zo

súčasných nástrojov tej bytosti, ktorá pôsobí zhora a od Východu, je

ruská spravodajská služba, čiže KGB.

Dnes hovoríme, že protiklad medzi kapitalizmom a komunizmom je

prekonaný. Lenže čo to vidíme? Čo hovoril Michal Kováč v televízii?

Hovoril o “beznádejnej polarizácii mocensko-politických záujmov,

ktorú už pravdepodobne nemôže prekonať žiadna politická iniciatíva”.

Apeloval na “inteligenciu, ktorá by pre svoju blízkosť k duchovným

hodnotám snáď dokázala pomôcť vymaniť sa z čiernobielych politických

siločiar a obnoviť životné procesy v krajine skôr, ako sa zosunie

na okraj priepasti.” Zdôrazňoval, že “to, čo Slovensko najviac

potrebuje, je nekonfrontačná atmosféra a návrhy, ktoré sú dostatočne

nadstranícke, neviažu sa len k jednému politickému táboru, a dokážu

prekonať súčasnú politickú rivalizáciu.”

Dámy a páni, medzi čím a čím je to tá konfrontácia? No predsa medzi

koalíciou a opozíciou. Akou opozíciou? Opozícia je tá, ktorá sa nás

snaží integrovať do Západnej Európy na hospodárskej báze. A akou

koalíciou? Koalícia je tá, ktorá k integrácii do Západnej Európy pristupuje

laxnejšie a snaží sa aspoň udržať rovnováhu utužením spojníc s

Východnou Európou na báze idey národnosti a slovanstva. Ako argumentuje

opozícia? Viac racionálne, odvoláva sa na zdravý rozum a podobne.

A koalícia? O niečo viac emocionálne. Na stretnutiach sa spoločne

spieva, recitujú básne, spomína minulosť. Aký je kádrový princíp

opozície? Je to odbornosť bez ohľadu na ideologický profil; podmienka

je len to, že sa bez reptania zapojí do výrobno-hospodárskej a finančnej

mašinérie. A aký je kádrový princíp koalície? Ideologický: prvoradé je

to, aby dotyčný bol proslovenský, pronárodný, nie protinárodný.

A tento rozkol medzi kozmopolitným a národným táborom sa vyhrotil

v konflikte medzi prezidentom Michalom Kováčom a premiérom

Vladimírom Mečiarom, ktorého sme boli v poslednom čase svedkami.

Hovorili sme o tom, že zo Západu a z Východu pôsobia dve protichodné

centrály duševne-duchovných síl. Rozumejte mi však dobre. Nejde

nám tu teraz o to, že by jedna z tých dvoch bytostí, tá západná alebo

tá východná, mala byť tá zlá a tá druhá tá dobrá; alebo že by obe mali

byť zlé. Pôsobenie oboch sa v konečnom dôsledku obráti na dobré; oni

nemôžu pôsobiť inak, ako pôsobia. Zlé je, že človek, ktorý je povolaný

na to, aby medzi nimi zjednal harmóniu, ich nepozná, a necháva sa nimi

doslova “vláčiť ako v bezvedomí”, namiesto toho, aby ich vedome usmerňoval

do správnych koľají a zužitkoval, premenil na dobré.

Západ totiž stále hovorí o slobode, ale o slobode v hospodárskej,

materiálnej oblasti, čo je nezmysel. A Východ hlása bratstvo,

ale bratstvo v ideovej, duchovnej oblasti, čo je tiež nezmysel. Sloboda

je totiž pojem, ktorý prináleží výlučne duchovnej oblasti, slobodný môže

byť duch, nie telo. Sloboda vo fyzickej oblasti nič neznamená, leda

svojvôľu alebo právo silnejšieho. Ak sa hovorí o slobode vo sfére výroby

a rozdeľovania, konkrétna podoba toho je nakoniec len to, že jeden má

“slobodu”ozbíjať toho druhého o peniaze. Práve toho sme teraz všade

svedkami. Tu by bol namieste princíp bratstva.

Ale hovoriť o bratstve v oblasti ducha by bol zase obrovský omyl,

lebo ľudia sa svojím duchovným jasom a pôvodom líšia ako hviezdy na

nebi a snažiť sa hádzať ľudí po duchovnej stránke do jedného vreca by

znamenalo hodiť Hitlera do jedného vreca so svätým Františkom, Einsteina

s učiteľom fyziky na ZŠ; znamenalo by to “zglajchšaltovanie” a

umŕtvenie duchovného života a tvorby.

Nejde tu teda o to, že by jeden z dvoch - hospodársky alebo duchovný

život - mal prísť skrátka, že by človek mal ignorovať duchovný svet

alebo sa odťahovať od pozemského - ale o to, aby oboje pôsobilo na

svojom mieste, teda tam, kde má, a neprekračovalo svoje kompetencie

tam, kde nemá, lebo vtedy, keď nejaké dobro pôsobí na mieste, kam

nepatrí, stáva sa zlom.Obrázok

Tak ako človek má ducha, dušu a telo, tak aj spoločenský organizmus

má ducha, dušu a telo. Telo spoločnosti je výrobná sféra;

dušou sú napríklad právne, politické a informačné inštitúcie; a

duchom hodnotový systém, kultúra, morálka, náboženstvo a tvorivá

zložka umenia a vedy.

V prvej z týchto oblastí sa má uplatňovať bratstvo, v druhej

rovnosť a v tretej sloboda. V oblasti materiálneho zabezpečenia

má vládnuť bratstvo, pred zákonom rovnosť a v oblasti duchovnej

tvorby sloboda.12 Keď sa tieto pojmy a oblasti pletú, keď sa slobodarovnosť-

bratstvo abstraktne proklamujú, ale konkrétne aplikujú v oblastiach,

kde nepatria, vrhá to spoločnosť do zmätku.

Keď sa napríklad pokúšate uplatňovať rovnosť v oblasti majetkovej,

vzniká z toho rovnostárstvo; a v oblasti ducha vyúsťuje do myšlienkovej

neslobody.

Všade, kde naopak výrobná sféra zasahuje do oblasti duše, vzniká z

toho korupcia. Priemyslový, bankový ani iný kapitál nemá čo zasahovať

do zákonodarstva alebo do šírenia informácií. Pri tvorbe zákonov a v

justícii nemožno pokukovať jedným okom na to, čo si želá kapitál, ani

odstupňovávať rozsah ich platnosti a dodržiavania pre niektoré vrstvy,

ktoré majú dosť peňazí, aby sa zo zákonov “vykúpili”. Zákon má do

činenia výlučne s princípom Spravodlivosti, nie s tým, kto má koľko

peňazí. Keď napríklad nejaká inštitúcia hodlá trvale poškodzovať prírodné

prostredie, nemôže sa to riešiť tým, že sa jej vymeria ročná pokuta,

ktorá sa potom zase zaúčtuje len obyvateľom do daní alebo do predajnej

ceny výrobkov - ale len tým, že sa bude dôsledne požadovať nepoškodzovanie

a uvedenie prostredia do pôvodného stavu.

Ani bankoví úradníci, len z toho titulu, že pracujú na vedúcich miestach

v banke, v žiadnom prípade nemôžu rozhodovať o tom, čo sa bude

publikovať a čo nie, ktoré periodiká a televízne programy sa budú

financovať prostredníctvom reklám, pôžičiek, dotácií a ktoré sa nechajú

zaniknúť, lebo informácia má do činenia výlučne s princípom pravdy

a pravda nemá nič spoločné s tým, kto na ňu má a kto nemá peniaze!

Aj keď sa peňažná alebo politická sféra snažia zasahovať do oblasti

duchovnej tvorby, táto začína upadať a odumierať. Keď sa napríklad

umenie má riadiť podľa komerčného efektu, tak veľmi rýchlo poprie

svoj vlastný zmysel: povznášať masy z priemernosti a nízkosti. Stráca

na kvalite a stáva sa dekadentné. Podobný úpadok nastáva aj vo vede,

keď sa za hlavný zmysel bádania po tajomstvách vesmíru pokladá len

čím rýchlejšia komercionalizácia vo výrobe.

Napokon keď sa do slobodnej duchovnej tvorby mieša politická sféra,

ako to bolo za socializmu, keď nie len robotnícka trieda, ale aj umenie,

hudba, matematika alebo fyzika museli byť “triedne”, je slobodný duch

zase brzdený. Veda a umenie majú do činenia výlučne s princípom

Pravdy a Krásna a s ničím iným!

Vážené dámy a vážení páni! Kým nebudeme duchovnými individualitami,

každý s vlastným, samostatným zmyslom pre Pravdu,

Krásno a Dobro, budeme stále len bábkami na nitkách raz jednej,

raz druhej strany!

Stredná Európa má svoje vlastné poslanie, svoju úlohu, ktorú

za ňu nemôže urobiť nikto druhý; ale túto úlohu si musí najprv

uvedomiť; potom nájde svoju stratenú dôstojnosť a nenechá sa

prevalcovať raz fanatickou ideológiou od východu a druhý raz

slepým kapitálom zo západu!

V Strednej Európe má ako medzi dvoma mlynskými kameňmi

gigantov Západu a Východu po prvý raz vzniknúť duchovná individualita,

duchovný človek. Aby mohol vzniknúť, je potrebné, aby

Európa prijímala do seba sily z oboch strán. Ak sa však príliš jednostranne

odovzdá tým silám, ktoré prichádzajú zhora a z východu,

dostane sa síce do “duchovna”, ale so stratou individuality, t.j.

vznikne z toho nejaký druh rovnostárstva. A ak by sa príliš jednostranne

oddávala tým silám, ktoré prúdia zo zeme a zo západu,

získa síce slobodu, ale tá “sloboda” bude iba voľnosťou v hmotnej

oblasti, pretože duchovný život zanikne.

Pozrite, koľko si naši vedúci predstavitelia ťažkajú, že

slovenský národ nemá dostatočne rozvinuté národné sebavedomie.

Že napríklad v juhoslovenských okresoch

stále ubúda Slovákov a pribúda Maďarov. Slovenské

dediny v Maďarsku zanikli a maďarské na Slovensku

pribúdajú. A prečo? Nuž preto, lebo Slovák si vezme

Maďarku a po desiatich rokoch nie ona hovorí po slovensky

ale on po maďarsky.

Často sa uvádza príklad, že Slovák v Prahe o krátky čas už “mluví”

česky; že v cudzine hneď zabúda na svoje korene. Dá sa povedať, že

Slovák a Žid sú v tomto smere protikladní: Žid sa neasimiloval nikde,

ani po tisíc rokoch; Slovák sa asimiluje všade veľmi rýchlo.

Páni, ako chcete túto vec riešiť? Zavedieme nejaký zákon, aby každý

doma hovoril po slovensky, aby sa cítil ako Slovák a nie ako Maďar?

Alebo investovaním do presvedčovacích akcií a mítingov? Veď článok

12 ústavy zaručuje že

“každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti.

Akékoľvek ovplyvňovanie tohoto rozhodnutia sa zakazuje.”

Tak ako chcete primäť ľudí, aby sa nejako cítili, keď to nemôžete

urobiť pod nátlakom? Naozaj si naši predstavitelia myslia, že je to otázka

peňazí, že keby sme mali dosť peňazí, aby sa naša filharmónia a ľudoví

tanečníci mohli prezentovať v zahraničí a aby sme postavili múzeá národných

tradícií, že by sme potom mohli mať také isté národné sebavedomie

ako ostatné národy Západnej Európy? Nie je to skôr tým, že

Slovensko by muselo mať niečo také atraktívne, také vzácne, také úžasné,

že by sa tým každý cítil neodolateľne priťahovaný a každý by chcel byť

Slovák? Že nie zo Slovákov by sa stávali Maďari, ale z Maďarov Slováci?

Že ešte aj Česi a Nemci by dvíhali ruky a kričali: Aj ja som mal

jednu prababičku Slovenku - aj ja chcem byť Slovák!?

Lenže čo by to malo byť, to úžasné, to jedinečné, čo by mohlo Slovensko

dať svetu a čo nemôže dať svetu nikto druhý? Čo sa bude hovoriť

na tých mítingoch, čo bude vnútri tých múzeí? Slovensko ešte nedalo

svetu ani renesančnú maľbu ako Taliansko, ani gotické katedrály ako

Francúzsko, ani parlamentný systém ako Anglicko. Čím na tých mítingoch

presvedčíme sami seba, že Slovensko má ku krajinám Západnej

Európy rovnocennú kultúru?

Aký je vlastne obsah pojmu “byť Slovák”? Čo znamená byť Slovákom?

Keď niekomu hovoríte “buď Slovákom!”, tak čo mu tým vlastne

hovoríte? Že čo má robiť? Aký má byť? Aký konkrétne? Ako sa pozná

Slovák od neslováka? Má byť v kroji a mať valašku? Veď valaška je

druh sekery, aké používali Valasi, a tí sa sem prisťahovali z Rumunska

po tureckom vpáde. Okrem toho kroje a valašky sa dnes už nenosia.

Tak čo má človek robiť, aby bol dobrým Slovákom? Podľa čoho sa

pozná Slovák? Bude mať slovenský dvojkríž na klope kabáta a na vizitke?

Milí moji, toto si dnes ešte vysvetlíme.

 

 
Reklama