Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Štvrtá časť..

19. 9. 2008

Hovorili sme o tom, že svetová bytosť je trojčlenná. A že Európa je

jej srdcom. A toto srdce samotné je zase trojčlenné: Západná Európa je

analógiou zmyslovo-nervového systému ľudského tela; Stredná Európa

zodpovedá dýchaniu a krvnému obehu; a Východná Európa systému

látkovej výmeny. Nervovo-zmyslový systém je ten, ktorý je obrátený

najviac navonok a je v plnej miere pod kontrolou nášho vedomia. Dýchanie

môžeme vedome regulovať iba vtedy, keď chceme, inak sa odohráva

inštinktívne; taktiež srdce je riadené len sčasti vegetatívne a sčasti

je pod vlyvom našej duševnej činnosti. Nakoniec látková výmena je ten

systém, ktorý je najviac ponorený do vnútra našej bytosti, odohráva sa

pod prahom nášho vedomia, a vedomej kontrole sa vymyká úplne. Teda

nervovo-zmyslový systém si jasne uvedomujeme stále, dýchanie a

krvný obeh len niekedy, a látkovú výmenu nikdy.

Pri pohľade na mapy európskych dejín za posledných tisíc rokov

musíme urobiť nasledovné pozorovanie: Krajiny Západnej Európy

si jasne uvedomujú svoju identitu, majú silné národné povedomie

stále; krajiny Strednej Európy ho mali len niekedy; a krajiny Východnej

Európy si svoju národnú identitu doteraz uvedomovali

vždy len tak vzdialene, ako zo sna.

V Západnej Európe vidíme prakticky od začiatku tisícročia stále

jeden a ten istý obraz. Portugalské hranice sa nezmenili od 13. storočia.

Španieli v 12. a 13. storočí vyhnali z Pyrenejského poloostrova Maurov

a od pádu Granadského emirátu v roku 1492 dodnes vyzerá Španielsko

stále rovnako. Francúzske kráľovstvo je francúzskym kráľovstvom od

11. storočia. V 15. storočí sa síce Angličania pokúsili Francúzsko

napadnúť vojensky, ale francúzska národná duša sa pod vedením Jany z

Arku zodvihla k takému mohutnému odporu, že Angličania sa museli

rýchlo stiahnuť. A Anglické kráľovstvo po celé tisícročie nedokázal

nikto vážne ohroziť. Západoeurópania mali také silné sebavedomie, že

si nielen nenechali ohroziť svoje územia, ale skolonizovali aj celý svet.

V Strednej Európe však vidíme už úplne iný obraz: V nemeckých

dejinách existujú tri svetlé epochy, kedy si germánske kmene akoby

uvedomovali svoju spolupatričnosť: Po prvý raz to bolo v rokoch 350-

450 za čias Siegfrieda. Druhým skvelým obdobím bola Svätá rímska

ríša v 12. a 13. storočí za vlády Fridricha Barbarossu a Fridricha II.

Nemecký duch sa v tom čase vzopäl tak mocne, že sa dokonca pokúšal

vydobyť si nezávislosť od pápežského Ríma. Potom však ďalších 600

rokov zase vyzeralo nemecké územie ako rozbitá váza: Pruské kráľovstvo,

Meklenburské a Bavorské vojvodstvo, Julišské, Hannoverské a

Saské kurfürstvo, Salzburské arcibiskupstvo, Pomoransko, Oldenbursko,

Falcko, Bádensko, Württembersko, Hessensko, Brandenbursko, Alsasko,

Sársko, Durínsko, Švábsko, Lotrinsko. Duch nemeckej spolupatričnosti

sa vrátil až za čias Goetheho a Schillera; a od r. 1871 sa v

Strednej Európe opäť objavuje monolit Nemeckého cisárstva pod Bismarckovým

žezlom.

O Taliansku platí to isté: Taliansko existovalo v 10. storočí a potom

až v roku 1870, zjednotené Garibaldim. Medzitým vyzeralo ako rozbitá

váza: Neapolské kráľovstvo, Benátska republika, Janovská republika,

Toskánsko, Savojsko, Piemont, Parmské vojvodstvo, Modena, Lombardia,

Milánske vojvodstvo, Siena, Mantova, republika Lucca, pápežský

štát. A dnes sa znovu prejavujú tendencie po odtrhnutí severu.

Hranice medzi Nórskom, Švédskom a Dánskom sa mierne posúvali

raz viac na jednu, inokedy zas na druhú stranu; Nórsko tvorilo úniu tu

s Dánskom, tu so Švédskom.

Ale vo Východnej Európe? Hrôza! Z mapy vôbec nie je jasné, čo sa

tam vlastne dialo! Ako sa vlastne pozná národ? Čo sú poznávacie znaky

národa? Spoločný jazyk, územie, kultúra, zástava a štátne symboly?

Vážení! Kto vymyslel túto definíciu? Táto definícia sa hodí len na krajiny

Západnej Európy! Veď podľa nej také národy ako Slováci alebo

Ukrajinci donedávna vôbec neexistovali. Lenže oni tu napriek tomu boli!

Je územie podstatným znakom národa? Vidíme, že krajiny Západnej

Európy si svoju územnú zvrchovanosť nikdy nenechali ohroziť;

hranice medzi nimi sa po stáročia nepodarilo posunúť ani tam, ani

onam. V Strednej Európe vidíme ten zvláštny jav, že Nemecko a

Taliansko boli striedavo jednotné a striedavo sa rozpadali vo vnútri

seba na množstvo drobných štátikov. A vo Východnej polovici

Európy? Štáty sa striedavo objavovali, zanikali a zase sa objavovali

na rozličných miestach, krížom krážom jeden cez druhý. Jedine České

kráľovstvo ako-tak vydržalo skoro 500 rokov na svojom mieste; aj to

chvíľami prepadalo poľskej a uhorskej korune, odpadalo od neho

Sliezsko a Morava. Potom ho pohltila Habsburská monarchia a objavilo

sa až v roku 1918 v rámci Československa.

Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko, Bosna tu existovali v 10. storočí,

potom sa stali súčasťou Uhorského kráľovstva, potom Osmanskej ríše.

Objavili sa až po rozpade Rakúsko-Uhorska, vytvorili Juhosláviu, ktorá

však dlho nevydržala. Lužické Srbsko a Korutánsko zanikli navždy.

Albánsko pred rokom 1912 nemalo vlastný štát. Bulharská ríša tu existovala

v 9. storočí, potom jej niet, objavuje sa až v roku 1908, ale už nie

na pobreží Jadranu, ako predtým. Rumunsko je akýsi novotvar, ktorý

pred rokom 1880 v Európe nebol známy. Rakúsko-Uhorsko bol mnohonárodný

štát, ktorý sa nezakladal na báze národnej identity.

Poľsko tisíc rokov cestovalo po mape medzi Baltickým a Čiernym

morom. Za Boleslava Chrabrého sa nachádzalo zhruba tam, kde dnes.

V 12. storočí sa rozpadlo na samostatné Varšavské kniežatstvo,

Veľkopoľsko, Malopoľsko, Kujavsko, Sliezsko a Mazovsko, a stratilo

spojenie s Baltickým morom. V 15. storočí vyzeralo ako obdĺžnik natiahnutý

medzi Baltickým morom a riekou Dnester. V 16. storočí sa ocitlo

až na pobreží Čierneho mora na hranici s Krymským chanátom. Varšava

bola na západe Poľska, ukrajinský Ľvov približne v strede a od Kyjeva

po východné hranice bolo ešte 400 kilometrov. V 19. storočí Poľsko

prestalo existovať. A medzi svetovými vojnami bolo celé posunuté o

200 km na východ oproti dnešku.

Litovské veľkokniežatstvo malo v 14. storočí asi 30-násobne väčšiu

rozlohu ako má dnes. Moldavsko pripadalo striedavo Poliakom, Turkom

a Rusom. Valašsko ako samostatný štát zanikol v 15. storočí. Ukrajina

a Bielorusko získali po prvý raz v dejinách vlastné štáty až po

rozpade Sovietskeho Zväzu! Rusko v 15. storočí prišlo o všetky územia,

takže zostal len malý kúsok zeme okolo Moskvy a Novgorodu. Zato v

19. storočí hraničilo Rusko na západe na rieke Odre s Čechami a na

východe na Yukone s Kanadou, pretože mu patrila aj Aljaška!

Slovanské rody sprvu ani vôbec nenapadla taká myšlienka, že by sa

mali zakladať nejaké územné štátne útvary. Ich národné sebavedomie

sa začalo rozvíjať až pod vplyvom západného nacionalizmu. Keď Avari

a Maďari vtiahli na slovanské územia, nenarazili na žiaden odpor. Prvé

hranice, na ktoré narazili, boli franské. Slovania nemali žiaden pocit

územnej identity, ktorá by bola prekračovaná. Voľne sa delili o územia

s novoprišelcami.

Prvý štátny útvar, Samova ríša (628-658), vznikla pod vedením franského

kupca Sama a trvala len 30 rokov, lebo po 30-tich rokoch Samo

zomrel. Kyjevskú Rus založili Rurikovci. Rurikovci neboli Rusi, ale

Vajragovia, nordicko-germánsky rod, ktorý žil na juhovýchode dnešného

Švédska a ktorý sa v Rusku ujal vlády. Po stáročia vládli Slovanom

Germánske, Románske a Uhorské vladárske línie (Habsburgovci, Anjouovci,

Arpádovci). Prví ruskí panovníci v Rusku boli Romanovci.

Vidíte teraz ten obrovský rozdiel medzi Západnou, Strednou a Východnou

Európou? Keď si vezmete nejakú mapu Európy z konca

stredoveku a zakryjete východnú polovicu, vidíte skoro ten istý obraz

ako dnes. Ak však zakryjete západnú polovicu, nepoznávate vôbec nič:

ani jediný štát nie je na svojom mieste. Prečo je to tak? Ako to, že duch

jedného národa je taký silný a duch iného sa zdá byť taký slabý? Odkiaľ

vlastne čerpá národ svoje sebavedomie?

Ako pôsobia duchovia národov v Západnej, Strednej

a Východnej Európe

Priatelia, každý jeden človek má svojho anjela. Ale aj každý jeden

národ má pridelenú bytosť, ktorá ho inšpiruje a vedie. Táto bytosť je

mu pridelená z rádu archanjelov. Láska k národu nie je nič nekonkrétne!

Mať lásku k národu znamená mať lásku k archanjelovi, ktorý je

duchom národa. Národne sa uvedomiť znamená nadviazať vedomé

spojenie s archanjelom - duchom národa.

Tento duch národa nie je len nejakou abstrakciou národného temperamentu

a kultúry. Je to skutočná bytosť, ktorá túto kultúru inšpiruje

a vedie. Aby si človek mohol urobiť o jednotlivých národných dušiach

nejakú vlastnú konkrétnu predstavu, nemusí byť na to hneď jasnovidec;

vlastnú predstavu si do určitej miery môže spraviť každý.

Národný duch sa totiž prejavuje tak, že dáva určité spoločné podfarbenie

aure celej krajiny. Toto tvorí určitý širší rámec, do ktorého sú

vsadené aurické telá ľudí a ďalších bytostí, ktoré na tomto území žijú.

Keď prekročíte hranice nejakej krajiny, môžete mať ten zážitok, že tu

na vás odrazu doľahne úplne iná duševná nálada, atmosféra: Dívajúc sa

napríklad na slovensko-poľských hraniciach smerom do Poľska rozozvučí

to vo vás úplne iné struny, ako keď sa dívate naspäť do slovenskej

krajiny. Tak isto na hraniciach s Maďarskom, Rakúskom alebo

Ukrajinou. Takže keby vás aj so zaviazanými očami priviedli na nejaké

miesto v prírode na hranici dvoch krajín, museli by ste - poznajúc národné

duše - vedieť určiť, ktorým smerom sa ktorá krajina nachádza.

Uvedené rozdiely medzi európskymi národmi vyplývajú z toho, že

duchovia národov pôsobia v Západnej, Strednej a Východnej Európe

rozličným spôsobom. V Západnej Európe pôsobia tak, že sa vo svojom

pôsobení ponárajú až do éterického tela človeka. Prostredníctvom éterického

tela je človek spojený so zemou, éterické telo zodpovedá tiež za

jazykovú schopnosť. Patrí k dennej polovici človeka a bezprostredne

pôsobí na ľudské fyzické telo. Archanjel každého západoeurópskeho

národa tak vlieva svoj jednotný svojráz až do vyžarovania krvi

svojich príslušníkov. Odtiaľ silné sebavedomie týchto národov. Príslušnosť

k národu je v Západnej Európe pokrvným inštinktom.

V Strednej Európe pôsobí duch národa úplne inak. Striedavo

sa ponára až do éterickej sféry a striedavo sa vzďaluje a pôsobí len

cez vyššie duševne-duchovné články. Pulzuje ako srdce.

V časoch, keď je archanjel vtelený až do éterickej úrovne, sa sebavedomie

a pocit spolupatričnosti Stredoeurópana podobá pokrvnému inštinktu

Západoeurópana. Ale v časoch, keď sa vzdiali, sa tento inštinkt

stráca. Prvé veľké obdobie zažili Germáni v rokoch 350-450 za Siegfrieda.

V tom čase to bol ešte duch všetkých Germánov, pod vedením

ktorého Germáni spoločne prišli do Európy, archanjel Odin (Wotan),

ktorý germánske kmene, dovtedy roztrúsené na pomedzí Rímskej ríše,

zjednotil svojou blízkosťou.13 Keď sa Odin začal zase vzďalovať, Germáni

to prežívali tragicky, ako smrť ducha národa. Cítili, že začínajú

strácať spojenie so svojím archanjelom. Tento tragický zážitok našiel

svoje vyjadrenie v mýte o ragnaröku (súmraku bohov) a v piesni o zániku

Nibelungov. Duch národa zomrel (tzn. odtelil sa). (Takto môžeme

pochopiť, prečo taký podivuhodný mýtus, ako je mýtus o “súmraku

bohov”, mohol vzniknúť práve v Strednej Európe, ale nikde inde.14)

Po ochode germánskeho ducha sa germánske kmene stali vazalmi

Franskej ríše.

Druhýkrát sa nemecký duch vtelil v rokoch 1150-1250 za Friedricha

Barbarossu. V Strednej Európe sa objavuje mocná - Svätá rímska ríša.

Potom sa však situácia stáva na ďalších 600 rokov opäť neprehľadná.

Nemecké územie sa roztrieštilo na bezpočet drobných kniežatstiev. Napokon

po tretí raz sa nemecký duch priblížil za čias Goetheho (1750-

1850) a od roku 1871 vidíme Nemecko zase jednotné.15

Ak vezmeme doslova slová Ľudovíta Štúra, ktorý povedal, že “duch

národa sa prejavuje v jazyku”, môžeme zreteľne pozorovať čas, kedy

ten-ktorý európsky národ nadviazal vedomé spojenie so svojím národ-

ným duchom. V Anglicku sa hovorí po anglicky už od čias Jakuba I.

Dovtedy šľachta hovorila po francúzsky. Ale v Nemecku rozprávali

poprední ľudia po francúzsky až do napoleonských vojen, napr. Fridrich

Veľký Pruský nemal vo svojej knižnici žiadnu nemecky písanú knihu.

Taliančina sa od čias Danteho (1265-1321) prakticky nezmenila. Oproti

tomu slovenčina bola kodifikovaná až v minulom storočí. Dovtedy ľudia

rozprávali veľmi diverzifikovanými nárečiami. Okrem toho úradným

jazykom bola dlho latina, šľachta rozprávala po maďarsky, meštianstvo

po nemecky a liturgickým jazykom bola kralická čeština.

Srbi a Chorváti sa ešte donedávna nevedeli dohodnúť, či existujú

dva jazyky - srbčina a chorvátčina - alebo len jediný jazyk: srbochorvátčina.

Newyorský profesor archeológie von Blankenhagen rozprával, že za

jeho mladosti v Estónsku hovorili v rodine zvyčajne francúzsky, pri športe

a na lovoch anglicky, s úradníkmi nemecky, keď prišiel niekto od vlády

z Petrohradu, tak rusky a inak so služobníkmi estónsky. Až ako

šestnásťročnému mu došlo, končieval von Blankenhagen svoj príbeh,

že jazyky nemajú čo do činenia len so sociálnou vrstvou a druhom činnosti,

ale že súvisia s národnosťou.

Ukrajina a Bielorusko si svoje jazyky len teraz dávajú do poriadku a

doplňujú ich o chýbajúcu slovnú zásobu, ktorá nepokrýva dostatočne všetky

jazykové štýly.

A majú Rusi svoj vlastný jazyk? Majú alebo nemajú? To nie je také

jasné. Ruská je totiž iba nočná polovica ruštiny: intonácia, rytmus, melódia,

hláskový fond a spôsob ohýbania. Ale denná polovica, čiže slovná

zásoba, nie je ruská. Slovná zásoba ruštiny obsahuje len malé jadro,

ktoré je pôvodné. Zvyšok sú západoeurópske slová, vyslovované s ruskou

intonáciou. Napríklad skoro celá technická terminológia je prevzatá z

angličtiny, kultúrna z francúzštiny, remeselná a vojenská z nemčiny

(buterbrot, kurort, maršruta pod.)

Vidíme teda, že archanjeli západoeurópskych národov sa do svojich

národov vtelili už v stredoveku a potom už zostali s nimi trvale spojení.

V Strednej Európe sa vtelovali periodicky. A vo Východnej Európe sa

ešte do svojich národov nevtelili vôbec, ale ako keby sa k nim len blížili.

V Západnej Európe pôsobí duch národa až do éterického a fyzického

tela; v Strednej Európe cez niektorý z troch duševných článkov;

a vo Východnej Európe vyžaruje archanjel národa svoje inšpirácie

len do duchovného ja človeka. Pretože duchovné ja patrí k

nočnej polovici človeka, neuvedomujú si Východoeurópania svoju

národnú identitu jasne, ale ju len tušia.

Z tohoto rozličného vzťahu jednotlivých národov ku svojim archanjelom

však vyplýva pre každý národ celkom iný spôsob, ako môže

definovať svoju identitu. Zatiaľčo v Západnej Európe je samozrejmé

definovať svoju identitu vzťahom k územiu a pokrvnými zväzkami, v

Strednej Európe je to tak len niekedy. Keď sa totiž duch národa vzdiali

a pôsobí už len cez niektorý z duševných článkov, zostanú s ním v spojení

iba tí ľudia, čo sú sami nejako duševne činní. Vidíte, že Taliani

našli spojenie k svojmu archanjelovi pomerne skoro (už za čias renesancie).

Napriek tomu však ešte dlho nepociťovali potrebu územne sa

zjednotiť. Pretože taliansky archanjel pôsobí predovšetkým cez dušu

cítivú, to, čo Talianov spájalo, bola určitá spoločná duševná atmosféra,

aká sa prejavovala skôr v maľbe a speve a poézii, než v územnej príslušnosti

k jednej korune. Nemecký duch národa pôsobí hlavne cez duševný

článok duše rozumovej. Preto ani pri treťom priblížení, v čase

najväčšieho rozmachu nemeckej klasickej filozofie (Goethe, Schiller,

Schelling, Fichte, Hegel, Herder, Novalis), nepociťovali títo Nemci potrebu

územného zjednotenia ako prvoradú, ale opätovne definovali

nemeckú spolupatričnosť na základe rozličných myšlienkových obsahov

a schopností.

A pretože archanjeli Východoeurópskych krajín vyžarujú svoju

silu len do duchovného ja človeka, sú títo archanjeli vo Východnej

Európe odkázaní na to, aby príslušníci ich národa, alebo aspoň

niektorí jednotlivci spomedzi nich, sa prepracovali k uvedomeniu

si vyšších duchovných článkov svojej bytosti, svojho duchovného

ja. Ostatní majú spojenie so svojou národnou dušou len prostredníctvom

svojej nočnej polovice; prostredníctvom snov, a intuície, aká sa prejavuje

v mýtoch, ľudových rozprávkach a legendách, alebo v hlboko

precítených ľudových piesňach. Taký národ je však nesmierne ťažké

primäť k tomu, aby nejakú národnú identitu presadzoval alebo obraňoval

cieľavedome, lebo tá ešte nie je súčasťou jeho denného vedomia.

Čo to znamená, priatelia? Znamená to, že vo Východnej Európe

sa môže človek národne uvedomiť správnym spôsobom iba vtedy,

ak si uvedomí svoju duchovnú podstatu! Byť dobrým Slovákom znamená

byť duchovne živý, duchovne sa prebudiť!

Španiel počuje hlas svojej španielskej krvi tepať vo svojich spánkoch.

Ale Slovák nepočuje svoju krv. Slovák nepozná krvnú pomstu.

Slovákovi znie vzdialene, ako spoza závoja, volanie jeho vyššieho ja,

volanie Krista. Španiel sa Španielom rodí. Slovák sa Slovákom nerodí.

Slovák sa musí narodiť ešte raz, musí sa narodiť z ducha, aby našiel

spojenie ku svojmu archanjelovi.

Vidíte, že aj tí najslovenskejší národovci - čo inštinktívne veľmi

správne cítia, že Slovensko má ísť svojou vlastnou cestou, ale nevedia

akou - tiež potom nerobia nič iné, ako že mechanicky preberajú západné

vzory. Lenže čo je celkom prirodzené v Západnej Európe, je v Strednej

alebo Východnej Európe neprirodzené, a preto smiešne. Pokúšajú sa

vybudovať slovenský národ na rovnakých základoch, na akých stoja

národy v Západnej Európe - na pokrvnom inštinkte. Lenže na Slovensku

takýto základ chýba! Slovák sa môže k uvedomeniu si svoje národnej

identity len cieľavedome prepracovať - nedostáva ho darom pri narodení!

Slovák nemá možnosť uvedomovať si svoju národnú príslušnosť

sprostredkovane cez niečo fyzické, navonok viditeľné. Hovoriť napríklad

o čistote krvi v strede Európy a zvlášť na Slovensku je nezmysel.

Viazať pojem národa na územie tiež nejde, lebo národ bol národom už

predtým, než na nejaké územie priputoval a je ním aj potom, keď to

územie opustí (Židia, Romovia, sťahovanie národov). Slovák si definíciu

národa musí uvedomiť v jej najčistejšej a najpravdivejšej podobe: Národ

je skupina ľudí, ktorí patria spolu, pretože sú duchovne vedení

jedným archanjelom.

Až Slovák prestane vzťahovať svoju hrdosť, oddanosť, vrúcnosť,

svoju identitu k nejakým fyzickým znakom, ale bude sa identifikovať

vo vzťahu k duchovným pravzorom cností16 - to bude tá ranná zora,

ktorá zvestuje, že Slovensko začína chápať svoje poslanie.

Vyššie ja sa dotýka človeka v bode uprostred obočia. Románske slová

pre “človeka” l’uomo, l’homme, l’hombre sú napospol odvodené od

latinského koreňa homo, príbuzného s humus, pôda. Slovanské človek,

čelovek, znamená toho, kto má na svojom čele svoje večné ja!

Kiež by sa Slováci stali duchovným Izraelom, ktorý môže byť roztrúsený

po svete, hovoriť všetkými jazykmi, chodiť oblečený ako chce -

ale sa vždy pozná podľa svojej vnútornej urodzenosti a podľa toho, že

za nič na svete nezapredá čistotu svojho svedomia! Duchovným

Slovanom je ten, kto žije podľa Božieho Slova a v tomto zmysle sa

nenechá nikdy asimilovať!17

V súčasnosti sa preto ide tým správnejším smerom, keď sa v súvislosti

so slovenskosťou hovorí o Cyrilo-metodejskej tradícii. V čase

Veľkej Moravy nám bol skutočne duch Slovienov blízko, čo sa aj prejavilo

túžbou modliť sa vo vlastnej reči a zavedením spoločného jazyka a

písma: staroslovienčiny a hlaholiky.

Treba však povedať a dvakrát podčiarknuť, že hovoriť o cyrilo-metodejskej

tradícii vždy len abstraktne je bezvýznamné. Čo je platné, keď

na začiatok ústavy napíšeme, že je v duchu cyrilo-metodejskej tradície

- a potom ju prakticky celú odkopírujeme podľa vzoru západných štátov,

ktorý nemá so slovenskou národnou dušou nič spoločné? Slovensko

musí nadviazať spojenie so svojím národným duchom, ale už

nie podvedome, ako doteraz - prostredníctvom neuvedomelej detskej

viery, emocionality a mýtických elementov - ale vedome, prostredníctvom

jasného poznania svojej úlohy; a z tohoto jasného a

detailného poznania všetkých zákonov života a špecifických úloh

jednotlivých národných duší vo svetovom organizme musí začať

pretvárať svoje zákonodarstvo a celý právny a hospodársky systém.

Ako rozličné národy definujú svoju identitu

Povedali sme, že preto, lebo slovanskí archanjeli vyžarujú svoje inšpirácie

predovšetkým do duchovnej podstaty človeka, ktorá je na nočnej

strane vedomia, neuvedomujú si Slováci svoju národnú identitu jasne,

ale ju len podvedome tušia. Na tomto mieste by asi nejeden poslucháč

chcel namietnuť, že predsa aj národy slovanskej Európy si svoju národnú

identitu jasne uvedomujú; že Slovák, keď sa ho spýtajú, vie povedať,

že je Slovák, Ukrajinec že je Ukrajinec atď. Mohol by poukázať na to,

že u niektorých slovanských národov ako u Rusov alebo u Srbov je toto

národné sebavedomie veľmi silné, keďže sa u nich prejavuje určitý patriotizmus

či dokonca nacionalizmus; a že teda nevidí medzi národným

uvedomením na Západe a na Východe žiaden zásadný rozdiel.

Pri menej povrchnom pohľade sa však ukáže, že z takéhoto abstraktného

narábania s pojmom “národnej identity” nezostáva žiaden konkrétny

obsah: Viete si napríklad predstaviť, že by Francúzi nemali až

do roku 1990 vlastný štát - ako Ukrajina či Bielorusko - ale boli by

súčasťou Nemecka alebo Veľkej Británie; že francúzske deti v školách

a dospelí by na úradoch rozprávali po nemecky? Viete si predstaviť, že

by sa Španieli a Portugalci donedávna ešte nevedeli dohodnúť, či španielčina

a portugalčina sú dva jazyky alebo len dve nárečia, ako Srbi a

Chorváti; alebo že by v portugalskom pohraničí niektoré dediny nevedeli,

na ktorú stranu patria? Viete si predstaviť, že by francúzska aristokracia

chodila v ruských oblekoch, ako to robila ruská ešte pred dvesto

rokmi? Viete si predstaviť Nemcov a Nemky, ako chodia denne do zamestnania

v japonských kimonách, ako Japonci chodia v európskych

oblekoch? Je angličtina plná ruských slov, alebo ruština západoeurópskych?

Počúvajú snáď Američania slovenskú, českú alebo poľskú hitparádu;

majú kiná plné slovenských alebo ruských filmov? Dokážete si

predstaviť, že by v kongrese Spojených štátov amerických časť poslancov

argumentovala tým, že “veď aj na Slovensku/v Rusku je to tak”,

ako sa to robí v slovenskom parlamente? Čo nevieme, že ani Sovietsky

Zväz nie je náš vzor, ani Amerika, ale jedna nevýslovne krásna

duchovná bytosť?! Že Slovensko by sa nemuselo “opičiť” po nikom

druhom, ani po vlastnej minulosti a žiadnych tradíciách, že by sme všetko

mohli čerpať zvnútra a zo života samotného, keby sme sa len usilovali

nadviazať spojenie s duchom národa?

Pravdaže aj Slovák vie povedať, že je Slovák, keď sa ho pýtajú.

Obrovský rozdiel je však v tom, že ku svojmu archanjelovi nemá vedomý,

ale len podvedomý vzťah. Tento podvedomý vzťah k národnému

duchu sa u Slováka prejavuje zatiaľ iba v cítení, ale nie v myslení,

a tým menej potom v konaní.

Určitý svojráz sa prejavuje v umeleckej tvorbe, ale v oblasti myšlienkovo-

filozofickej a v celej organizácii spoločenského a hospodárskeho

života Slovensko ako celok zatiaľ kopíruje cudzie vzory, ktoré slovenskej

národnej duši niekedy priam odporujú. To slovenská duša cíti, že

vonkajší život nezodpovedá je vnútornému založeniu, ale sotvakto vie

predložiť jasnú myšlienku, konkrétny návrh, ako inak by život na Slovensku

mal alebo mohol byť usporiadaný, ak by nemalo byť len “spojeným

štátom americkým”. To krásne, nesmierne krásne, jednoduché a vrúcne,

čo slovenská archanjelka vlieva do slovenskej duše, sa prejavuje

vo všeličom, v módnom návrhárstve, vo vtipkovaní, v medziľudských

vzťahoch, ale nenašlo ešte silu, aby sa sformulovalo do jasnej,

zreteľnej myšlienky, ktorá by dokázala pretvárať náš štýl života.

Slovákov vie spojiť určitá atmosféra, ale potom idú a aplikujú do praxe

nejaký svetonázor, ktorý nie je ich vlastný, lebo sami si ešte nesformulovali

žiaden lepší.

Práve preto, že Slováci len vyciťujú, ale nerozoznávajú zreteľne,

čo im ich archanjel chce povedať, nedokážu ešte svoju identitu dosť

dobre definovať pozitívne, takže ju musia tak často definovať negatívne,

vydeľovaním sa, opozíciou vo vzťahu k Maďarom, Čechom

a pod.

Nacionalistické prvky nie sú znakom silného národného sebauvedomenia.

Sú znakom toho, že sa národné povedomie prebúdza, ale aj znakom

toho, že sa ešte neprebudilo. Nacionalizmus sa podobá na to obdobie

dospievania, kedy mladý človek cíti, že sa musí stať samostatnou osobnosťou,

ale nevie ešte v čom konkrétne. Vtedy sa jeho prebúdzajúce sa

sebavedomie prejavuje spočiatku len negatívne, odmietaním niečoho,

pózami, ktoré majú demonštrovať samostatnosť, ale nemajú žiaden konkrétny,

pozitívny obsah. Až neskôr mladík dozrie na muža, ktorý dokáže

cieľavedome a vytrvalo pracovať v tichosti na niečom pozitívnom, ktorý

sa nebojí, nemusí “byť proti” ničomu, nemusí nikomu nič demonštrovať

ani dokazovať, lebo si je vedomý svojej vlastnej hodnoty. Inými

slovami: malý pes “breše”, lebo si potrebuje posilniť sebavedomie; veľký

si je vedomý svojej sily.

Povedať, že všetci ľudia si uvedomujú svoju národnú identitu, pretože

vedia povedať, v ktorej krajine žijú, aj niečo o jej histórii a pod., by

bolo len kĺzaním sa po povrchu pojmov. Rozhodujúce nie sú frázy a

heslá, ale to, či dokázali posolstvo svojho národného ducha správne

prijať a uviesť do života.

Rôzne národy majú k svojim národným duchom naprosto rozličné

vzťahy. Porovnajme napríklad severoamerických indiánov, ktorí bojovali

o svoju pôdu v nerovnom boji do posledného muža - s domorodým

obyvateľstvom Austrálie a Nového Zélandu, ktorí sa zo svojej pôdy

nechali jednoducho odstrčiť. Alebo indiánov a Afričanov. Prečo si americkí

prisťahovalci nebrali za otrokov indiánov, ktorí boli poruke, ale

dovážali otrokov z miesta, ktoré ležalo 10.000 kilometrov juhovýchodne?

Indiáni mali v sebe takú hrdosť, takú silnú individualitu, že by sa skôr

nechali lámať na kole a umučiť, než aby mali pracovať pre belochov na

plantážach. Indiánov sa dalo len vyvraždiť alebo izolovať v rezerváciách,

lebo sa tak húževnato držali svojho spôsobu života. No Africkí černosi

sa nechali zapriahnuť do chomútov.

V Afrike ešte pred polstoročím neboli žiadne samostatné štátne útvary.

A v priebehu dvadsiatich rokov ich tam vzniklo vyše päťdesiat.

Národnooslobodzovací proces v Afrike bol zároveň procesom

národnouvedomovacím, národotvorným. Toto uvedomenie sa formovalo

v protiklade ku koloniálnym mocnostiam: tí, čo bojovali spolu

proti Španielom, vytvorili jeden štát; tí, čo bojovali proti Francúzom,

vytvorili druhý; tí proti Portugalcom tretí atď. Afričania prevzali dušu

vedomú,18 čiže schopnosť cítiť sa ako slobodná individualita a

aktívny postoj k životu od Západoeurópanov. Bolo okultným

poslaním západoeurópskeho kolonializmu prinášať dušu vedomú

do krajín tretieho sveta a tak urýchľovať jej vývoj pomocou

protikladu: tým, že tretím krajinám vzali slobodu, pomohli im rýchlejšie

si uvedomiť, čo sloboda vlastne je a že si ju treba vybojovať. Je

zákonité, že tá krajina, ktorá mala dušu vedomú najskôr rozvinutú -

Anglicko - mala aj najviac kolónií.

Povedať, že predsa všade na svete krajiny bojujú o svoju identitu a

sebaurčenie, by znamenalo nepostrehnúť, že tu vnútorne ide vždy o

niečo úplne iné. Ak sa napríklad Quebec odtrhne od Kanady, bude hranica

medzi nimi viesť po rozhraní frankofónnej a anglofónnej oblasti. Aj Íri

bojujú predovšetkým za zjednotenie Írska; nevedú krížovú výpravu za

víťazstvo katolicizmu. Ale hranica medzi Pakistanom, Indiou a Bangladéšom,

ktorá vznikla v roku 1947, nemá nič spoločné ani s národnosťou

ani s jazykmi! Vznikla tak, že územia, kde žilo viac ako 50% hinduistov,

pripadli Indii a tie, kde žilo viac moslimov, pripadli Pakistanu a Bangladéšu.

Na oboch stranách Bangladéšskej hranice sa rozpráva po bengálsky,

na oboch stranách žijú Bengálci, ale iných vierovyznaní! Aj po

oboch stranách pakistansko-indickej hranice žijú Pandžábci, Sindhovia

a Gudžaráťania. Na pakistanskú stranu sa odsťahovali mohamedáni a

na indickú hinduisti. Samotná India nie je žiaden národný štát. Žije v nej

nepreberný kaleidoskop národov a hovorí sa celou plejádou jazykov.

Jazyk, ktorý majú všetci spoločný - angličtina - nie je ich vlastný.

To, čo Indiu drží pohromade, je astrálne, je to určitá duševná

atmosféra, čosi viac vnútorné. Na Západe sú silnejšie éterické

sily, preto spoločenstvá definujú svoju identitu viac pokrvne,

jazykovo, alebo na základe fyzických znakov, teda viac vonkajškovo.

Old Shatterhand si musel narezať žilu, t. j. symbolicky spojiť

svoje éterické telo s Winnetouovým, aby sa mohol stať “indiánskym

pokrvným bratom”. Stať sa Indom znamená nechať sa zasvätiť do urči-

, keď zdieľate ich

neviditeľnú atmosféru, bez ohľadu na farbu pleti, lebo fyzické telo je v

Indii len čímsi druhoradým. Naproti tomu farba pleti bola v Spojených

štátoch dlho problémom, aj keď tu už neboli duševné rozdiely. Keď sa

teda Kašmír chce osamostatniť, nejde tu o osamostatňovanie národa,

ale o osamostatnenie Sikhov, tretieho najväčšieho indického náboženstva.

V Sýrii, Iraku, Jordánsku, Saudskej Arábii - všade žijú Arabi, všade

rozprávajú po arabsky.Ak teda vidíme, že Irán stojí v určitej opozícii, že

bojuje s Irakom, tak si musíme všimnúť, že Irán je ten štát, v ktorom žijú

šiiti, zatiaľčo v ostatných je prevaha sunnitov. Viete si predstaviť, že by

katolícke Spojené štáty požadovali samostatný štát, alebo že by Slovensko

s Poľskom, prípadne aj Španielsko a Taliansko pomýšľali na vyrenie

pankatolíckej unie, ako mohamedáni uvažujú o panislamskej?

Presahuje rámec tejto prednášky, aby sme rozoberali celú rozmanitosť,

všetky výnimky a peripetie svetového vývoja (napríklad výnimočné

postavenie židovského národa, ktorý má v pokrvnej línii veľmi silný

éterický prvok, takže sa nápadne ťažko asimiluje). Každý sám sa musí

namáhať, pozorovať život a vynaložiť duševnú prácu, aby postrehol

zmysel a súvislosti. Nech zatiaľ stačí, že na niektorých miestach na

zemi pôsobia vedúce duchovné sily národa viac do éterického tela a u

iných kultúr zase viac do astrálneho. Ale u Slovanov pôsobia do duchovnej

podstaty človeka: to, čo spája Slovanov, nie je éterické, ani

astrálne, ale duchovné! Práve preto, že majú tú najťažšiu úlohu -

prebudiť k plne vedomému životu to najvyššie, najduchovnejšie v človeku

- prebudiť sa spolu s prebudením duchovného Ja Zeme - bolo ich vlastné

sebavedomie tak dlho také slabé, že slová otrok a Slovan boli v

germánskych jazykoch synonymá (Slave-Sklave, Slav-Slave).

Dívajte sa: Západ prijal z Blízkeho Východu kresťanstvo, teda náboženstvo,

ktoré nebolo jeho vlastné. Prijíma aj ďalšie náboženské vplyvy,

ale sotva by dokázal zmeniť svoj praktický spôsob života. Arabi, Indovia,

Číňania nedokázali, nemohli prijať kresťanstvo, držia sa vlastných

náboženských tradícií a stereotypov, lebo v tom záleží ich identita.

Zato veľmi ľahko menia spôsob života pod vplyvom amerikanizmu: od

Bombaya po Tokyo vidno Coca-colu, texasky, disco, kara-oke...

Západ by prestal byť Západom, ktorým je teraz, keby sa vzdal

svojho životného spôsobu orientovaného na výrobu a konzum.

A Východ by prestal byť Východom, keby sa vzdal svojich

tisícročných náboženských tradícií.

Len Slovania dobrovoľne pozývali tak vierozvestcov z Blízkeho Východu

(Konštantína a Metoda) ako aj učiteľov hmotnej kultúry zo Západu

(za Petra I. a pod.) Oboje slovanská duša prijímala s veľkou oddanosťou.

Ani jednému sa nebránila, ani v jednom prípade sa nebála, že

stratí vlastnú identitu, lebo jej identita nespočíva ani v jednom,ani v

druhom, ale v niečom treťom! Ak majú Slovania nájsť seba samých,

nemôžu to urobiť ani vo vzťahu k nahromadeným hmotným statkom,

ani vo vzťahu k nejakému politickému alebo náboženskému izmu, ale

len vo vzťahu k čistému morálnemu prvku, k etičnu a estetičnu! Slovania

nebudú šťastní ani v ateistickom materializme, lebo budú pociťovať

duchovnú prázdnotu, ale ani v žiadnom kolektívnom duševne,

ktoré sa falošne nazýva “duchovnom”, lebo budú pociťovať

vnútornú neslobodu. Toto si musia uvedomiť tí, čo hľadajú budúcnosť

Slovenska (a Slovanov) v hmotárskom liberalizme, ale aj tí,

čo ju vidia v nejakej kolektívnej náboženskej tradícii či ideológii, v

ktorej je zakázané myslieť, a dovolené len nasledovať: že v oboch

prípadoch sa míňajú podstatou slovanskej duše.

 
Reklama