Choď na obsah Choď na menu
 


Štvrtá časť..

19. 9. 2008

Hovorili sme o tom, že svetová bytosť je trojčlenná. A že Európa je jej srdcom. A toto srdce samotné je zase trojčlenné: Západná Európa je analógiou zmyslovo-nervového systému ľudského tela; Stredná Európa zodpovedá dýchaniu a krvnému obehu; a Východná Európa systému látkovej výmeny. Nervovo-zmyslový systém je ten, ktorý je obrátený najviac navonok a je v plnej miere pod kontrolou nášho vedomia. Dýchanie môžeme vedome regulovať iba vtedy, keď chceme, inak sa odohráva inštinktívne; taktiež srdce je riadené len sčasti vegetatívne a sčasti je pod vlyvom našej duševnej činnosti. Nakoniec látková výmena je ten systém, ktorý je najviac ponorený do vnútra našej bytosti, odohráva sa pod prahom nášho vedomia, a vedomej kontrole sa vymyká úplne. Teda nervovo-zmyslový systém si jasne uvedomujeme stále, dýchanie a krvný obeh len niekedy, a látkovú výmenu nikdy. Pri pohľade na mapy európskych dejín za posledných tisíc rokov musíme urobiť nasledovné pozorovanie: Krajiny Západnej Európy si jasne uvedomujú svoju identitu, majú silné národné povedomie stále; krajiny Strednej Európy ho mali len niekedy; a krajiny Východnej Európy si svoju národnú identitu doteraz uvedomovali vždy len tak vzdialene, ako zo sna. V Západnej Európe vidíme prakticky od začiatku tisícročia stále jeden a ten istý obraz. Portugalské hranice sa nezmenili od 13. storočia. Španieli v 12. a 13. storočí vyhnali z Pyrenejského poloostrova Maurov a od pádu Granadského emirátu v roku 1492 dodnes vyzerá Španielsko stále rovnako. Francúzske kráľovstvo je francúzskym kráľovstvom od 11. storočia. V 15. storočí sa síce Angličania pokúsili Francúzsko napadnúť vojensky, ale francúzska národná duša sa pod vedením Jany z Arku zodvihla k takému mohutnému odporu, že Angličania sa museli rýchlo stiahnuť. A Anglické kráľovstvo po celé tisícročie nedokázal nikto vážne ohroziť. Západoeurópania mali také silné sebavedomie, že si nielen nenechali ohroziť svoje územia, ale skolonizovali aj celý svet. V Strednej Európe však vidíme už úplne iný obraz: V nemeckých dejinách existujú tri svetlé epochy, kedy si germánske kmene akoby uvedomovali svoju spolupatričnosť: Po prvý raz to bolo v rokoch 350- 450 za čias Siegfrieda. Druhým skvelým obdobím bola Svätá rímska ríša v 12. a 13. storočí za vlády Fridricha Barbarossu a Fridricha II. Nemecký duch sa v tom čase vzopäl tak mocne, že sa dokonca pokúšal vydobyť si nezávislosť od pápežského Ríma. Potom však ďalších 600 rokov zase vyzeralo nemecké územie ako rozbitá váza: Pruské kráľovstvo, Meklenburské a Bavorské vojvodstvo, Julišské, Hannoverské a Saské kurfürstvo, Salzburské arcibiskupstvo, Pomoransko, Oldenbursko, Falcko, Bádensko, Württembersko, Hessensko, Brandenbursko, Alsasko, Sársko, Durínsko, Švábsko, Lotrinsko. Duch nemeckej spolupatričnosti sa vrátil až za čias Goetheho a Schillera; a od r. 1871 sa v Strednej Európe opäť objavuje monolit  nemeckého cisárstva pod Bismarckovým žezlom. O Taliansku platí to isté: Taliansko existovalo v 10. storočí a potom až v roku 1870, zjednotené Garibaldim. Medzitým vyzeralo ako rozbitá váza: Neapolské kráľovstvo, Benátska republika, Janovská republika, Toskánsko, Savojsko, Piemont, Parmské vojvodstvo, Modena, Lombardia, Milánske vojvodstvo, Siena, Mantova, republika Lucca, pápežský štát. A dnes sa znovu prejavujú tendencie po odtrhnutí severu. Hranice medzi Nórskom, Švédskom a Dánskom sa mierne posúvali raz viac na jednu, inokedy zas na druhú stranu; Nórsko tvorilo úniu tu s Dánskom, tu so Švédskom. Ale vo Východnej Európe? Hrôza! Z mapy vôbec nie je jasné, čo sa tam vlastne dialo! Ako sa vlastne pozná národ? Čo sú poznávacie znaky národa? Spoločný jazyk, územie, kultúra, zástava a štátne symboly? Vážení! Kto vymyslel túto definíciu? Táto definícia sa hodí len na krajiny Západnej Európy! Veď podľa nej také národy ako Slováci alebo Ukrajinci donedávna vôbec neexistovali. Lenže oni tu napriek tomu boli! Je územie podstatným znakom národa? Vidíme, že krajiny Západnej Európy si svoju územnú zvrchovanosť nikdy nenechali ohroziť; hranice medzi nimi sa po stáročia nepodarilo posunúť ani tam, ani onam. V Strednej Európe vidíme ten zvláštny jav, že Nemecko a Taliansko boli striedavo jednotné a striedavo sa rozpadali vo vnútri seba na množstvo drobných štátikov. A vo Východnej polovici Európy? Štáty sa striedavo objavovali, zanikali a zase sa objavovali na  rozličných miestach, krížom krážom jeden cez druhý. Jedine České kráľovstvo ako-tak vydržalo skoro 500 rokov na svojom mieste; aj to chvíľami prepadalo poľskej a uhorskej korune, odpadalo od neho Sliezsko a Morava. Potom ho pohltila Habsburská monarchia a objavilo sa až v roku 1918 v rámci Československa. Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko, Bosna tu existovali v 10. storočí, potom sa stali súčasťou Uhorského kráľovstva, potom Osmanskej ríše. Objavili sa až po rozpade Rakúsko-Uhorska, vytvorili Juhosláviu, ktorá však dlho nevydržala. Lužické Srbsko a Korutánsko zanikli navždy. Albánsko pred rokom 1912 nemalo vlastný štát. Bulharská ríša tu existovala v 9. storočí, potom jej niet, objavuje sa až v roku 1908, ale už nie na pobreží Jadranu, ako predtým. Rumunsko je akýsi novotvar, ktorý pred rokom 1880 v Európe nebol známy. Rakúsko-Uhorsko bol mnohonárodný štát, ktorý sa nezakladal na báze národnej identity. Poľsko tisíc rokov cestovalo po mape medzi Baltickým a Čiernym morom. Za Boleslava Chrabrého sa nachádzalo zhruba tam, kde dnes. V 12. storočí sa rozpadlo na samostatné Varšavské kniežatstvo, Veľkopoľsko, Malopoľsko, Kujavsko, Sliezsko a Mazovsko, a stratilo spojenie s Baltickým morom. V 15. storočí vyzeralo ako obdĺžnik natiahnutý medzi Baltickým morom a riekou Dnester. V 16. storočí sa ocitlo až na pobreží Čierneho mora na hranici s Krymským chanátom. Varšava bola na západe Poľska, ukrajinský Ľvov približne v strede a od Kyjeva po východné hranice bolo ešte 400 kilometrov. V 19. storočí Poľsko prestalo existovať. A medzi svetovými vojnami bolo celé posunuté o 200 km na východ oproti dnešku. Litovské veľkokniežatstvo malo v 14. storočí asi 30-násobne väčšiu rozlohu ako má dnes. Moldavsko pripadalo striedavo Poliakom, Turkom a Rusom. Valašsko ako samostatný štát zanikol v 15. storočí. Ukrajina a Bielorusko získali po prvý raz v dejinách vlastné štáty až po rozpade Sovietskeho Zväzu! Rusko v 15. storočí prišlo o všetky územia, takže zostal len malý kúsok zeme okolo Moskvy a Novgorodu. Zato v 19. storočí hraničilo Rusko na západe na rieke Odre s Čechami a na východe na Yukone s Kanadou, pretože mu patrila aj Aljaška! Slovanské rody sprvu ani vôbec nenapadla taká myšlienka, že by sa mali zakladať nejaké územné štátne útvary. Ich národné sebavedomie sa začalo rozvíjať až pod vplyvom západného nacionalizmu. Keď Avari a Maďari vtiahli na slovanské územia, nenarazili na žiaden odpor. Prvé hranice, na ktoré narazili, boli franské. Slovania nemali žiaden pocit územnej identity, ktorá by bola prekračovaná. Voľne sa delili o územia s novoprišelcami. Prvý štátny útvar, Samova ríša (628-658), vznikla pod vedením franského kupca Sama a trvala len 30 rokov, lebo po 30-tich rokoch Samo zomrel. Kyjevskú Rus založili Rurikovci. Rurikovci neboli Rusi, ale Vajragovia, nordicko-germánsky rod, ktorý žil na juhovýchode dnešného Švédska a ktorý sa v Rusku ujal vlády. Po stáročia vládli Slovanom Germánske, Románske a Uhorské vladárske línie (Habsburgovci, Anjouovci, Arpádovci). Prví ruskí panovníci v Rusku boli Romanovci. Vidíte teraz ten obrovský rozdiel medzi Západnou, Strednou a Východnou Európou? Keď si vezmete nejakú mapu Európy z konca stredoveku a zakryjete východnú polovicu, vidíte skoro ten istý obraz ako dnes. Ak však zakryjete západnú polovicu, nepoznávate vôbec nič: ani jediný štát nie je na svojom mieste. Prečo je to tak? Ako to, že duch jedného národa je taký silný a duch iného sa zdá byť taký slabý? Odkiaľ vlastne čerpá národ svoje sebavedomie?

Ako pôsobia duchovia národov v Západnej, Strednej a Východnej Európe

Priatelia, každý jeden človek má svojho anjela. Ale aj každý jeden národ má pridelenú bytosť, ktorá ho inšpiruje a vedie. Táto bytosť je mu pridelená z rádu archanjelov. Láska k národu nie je nič nekonkrétne! Mať lásku k národu znamená mať lásku k archanjelovi, ktorý je duchom národa. Národne sa uvedomiť znamená nadviazať vedomé spojenie s archanjelom - duchom národa. Tento duch národa nie je len nejakou abstrakciou národného temperamentu a kultúry. Je to skutočná bytosť, ktorá túto kultúru inšpiruje a vedie. Aby si človek mohol urobiť o jednotlivých národných dušiach nejakú vlastnú konkrétnu predstavu, nemusí byť na to hneď jasnovidec; vlastnú predstavu si do určitej miery môže spraviť každý. Národný duch sa totiž prejavuje tak, že dáva určité spoločné podfarbenie aure celej krajiny. Toto tvorí určitý širší rámec, do ktorého sú vsadené aurické telá ľudí a ďalších bytostí, ktoré na tomto území žijú.Keď prekročíte hranice nejakej krajiny, môžete mať ten zážitok, že tu na vás odrazu doľahne úplne iná duševná nálada, atmosféra: Dívajúc sa napríklad na slovensko-poľských hraniciach smerom do Poľska rozozvučí to vo vás úplne iné struny, ako keď sa dívate naspäť do slovenskej krajiny. Tak isto na hraniciach s Maďarskom, Rakúskom alebo Ukrajinou. Takže keby vás aj so zaviazanými očami priviedli na nejaké miesto v prírode na hranici dvoch krajín, museli by ste - poznajúc národné duše - vedieť určiť, ktorým smerom sa ktorá krajina nachádza. Uvedené rozdiely medzi európskymi národmi vyplývajú z toho, že duchovia národov pôsobia v Západnej, Strednej a Východnej Európe rozličným spôsobom. V Západnej Európe pôsobia tak, že sa vo svojom pôsobení ponárajú až do éterického tela človeka. Prostredníctvom éterického tela je človek spojený so zemou, éterické telo zodpovedá tiež za jazykovú schopnosť. Patrí k dennej polovici človeka a bezprostredne pôsobí na ľudské fyzické telo. Archanjel každého západoeurópskeho národa tak vlieva svoj jednotný svojráz až do vyžarovania krvi svojich príslušníkov. Odtiaľ silné sebavedomie týchto národov. Príslušnosť k národu je v Západnej Európe pokrvným inštinktom. V Strednej Európe pôsobí duch národa úplne inak. Striedavo sa ponára až do éterickej sféry a striedavo sa vzďaluje a pôsobí len cez vyššie duševne-duchovné články. Pulzuje ako srdce. V časoch, keď je archanjel vtelený až do éterickej úrovne, sa sebavedomie a pocit spolupatričnosti Stredoeurópana podobá pokrvnému inštinktu Západoeurópana. Ale v časoch, keď sa vzdiali, sa tento inštinkt  stráca. Prvé veľké obdobie zažili Germáni v rokoch 350-450 za Siegfrieda. V tom čase to bol ešte duch všetkých Germánov, pod vedením ktorého Germáni spoločne prišli do Európy, archanjel Odin (Wotan), ktorý germánske kmene, dovtedy roztrúsené na pomedzí Rímskej ríše, zjednotil svojou blízkosťou.13 Keď sa Odin začal zase vzďalovať, Germáni to prežívali tragicky, ako smrť ducha národa. Cítili, že začínajú strácať spojenie so svojím archanjelom. Tento tragický zážitok našiel svoje vyjadrenie v mýte o ragnaröku (súmraku bohov) a v piesni o zániku Nibelungov. Duch národa zomrel (tzn. odtelil sa). (Takto môžeme pochopiť, prečo taký podivuhodný mýtus, ako je mýtus o “súmraku bohov”, mohol vzniknúť práve v Strednej Európe, ale nikde inde.  Po ochode germánskeho ducha sa germánske kmene stali vazalmi Franskej ríše. Druhýkrát sa nemecký duch vtelil v rokoch 1150-1250 za Friedricha Barbarossu. V Strednej Európe sa objavuje mocná - Svätá rímska ríša. Potom sa však situácia stáva na ďalších 600 rokov opäť  neprehľadná. Nemecké územie sa roztrieštilo na bezpočet drobných kniežatstiev. Napokon po tretí raz sa nemecký duch priblížil za čias Goetheho (1750- 1850) a od roku 1871 vidíme Nemecko zase jednotné. Ak vezmeme doslova slová Ľudovíta Štúra, ktorý povedal, že “duch  národa sa prejavuje v jazyku”, môžeme zreteľne pozorovať čas, kedy ten-ktorý európsky národ nadviazal vedomé spojenie so svojím národným duchom. V Anglicku sa hovorí po anglicky už od čias Jakuba I. Dovtedy šľachta hovorila po francúzsky. Ale v Nemecku rozprávali poprední ľudia po francúzsky až do napoleonských vojen, napr. Fridrich Veľký Pruský nemal vo svojej knižnici žiadnu nemecky písanú knihu. Taliančina sa od čias Danteho (1265-1321) prakticky nezmenila. Oproti tomu slovenčina bola kodifikovaná až v minulom storočí. Dovtedy ľudia rozprávali veľmi diverzifikovanými nárečiami. Okrem toho úradným jazykom bola dlho latina, šľachta rozprávala po maďarsky, meštianstvo po nemecky a liturgickým jazykom bola kralická čeština. Srbi a Chorváti sa ešte donedávna nevedeli dohodnúť, či existujú dva jazyky - srbčina a chorvátčina - alebo len jediný jazyk: srbochorvátčina. Newyorský profesor archeológie von Blankenhagen rozprával, že za jeho mladosti v Estónsku hovorili v rodine zvyčajne francúzsky, pri športe a na lovoch anglicky, s úradníkmi nemecky, keď prišiel niekto od vlády z Petrohradu, tak rusky a inak so služobníkmi estónsky. Až ako šestnásťročnému mu došlo, končieval von Blankenhagen svoj príbeh, že jazyky nemajú čo do činenia len so sociálnou vrstvou a druhom činnosti, ale že súvisia s národnosťou. Ukrajina a Bielorusko si svoje jazyky len teraz dávajú do poriadku a doplňujú ich o chýbajúcu slovnú zásobu, ktorá nepokrýva dostatočne všetky jazykové štýly. A majú Rusi svoj vlastný jazyk? Majú alebo nemajú? To nie je také jasné. Ruská je totiž iba nočná polovica ruštiny: intonácia, rytmus, melódia, hláskový fond a spôsob ohýbania. Ale denná polovica, čiže slovná zásoba, nie je ruská. Slovná zásoba ruštiny obsahuje len malé jadro, ktoré je pôvodné. Zvyšok sú západoeurópske slová, vyslovované s ruskou intonáciou. Napríklad skoro celá technická terminológia je prevzatá z angličtiny, kultúrna z francúzštiny, remeselná a vojenská z nemčiny (buterbrot, kurort, maršruta pod.) Vidíme teda, že archanjeli západoeurópskych národov sa do svojich národov vtelili už v stredoveku a potom už zostali s nimi trvale spojení. V Strednej Európe sa vtelovali periodicky. A vo Východnej Európe sa ešte do svojich národov nevtelili vôbec, ale ako keby sa k nim len blížili. V Západnej Európe pôsobí duch národa až do éterického a fyzického tela; v Strednej Európe cez niektorý z troch duševných článkov; a vo Východnej Európe vyžaruje archanjel národa svoje inšpirácie len do duchovného ja človeka. Pretože duchovné ja patrí k nočnej polovici človeka, neuvedomujú si Východoeurópania svoju národnú identitu jasne, ale ju len tušia. Z tohoto rozličného vzťahu jednotlivých národov ku svojim archanjelom však vyplýva pre každý národ celkom iný spôsob, ako môže definovať svoju identitu. Zatiaľčo v Západnej Európe je samozrejmé definovať svoju identitu vzťahom k územiu a pokrvnými zväzkami, v Strednej Európe je to tak len niekedy. Keď sa totiž duch národa vzdiali a pôsobí už len cez niektorý z duševných článkov, zostanú s ním v spojení iba tí ľudia, čo sú sami nejako duševne činní. Vidíte, že Taliani našli spojenie k svojmu archanjelovi pomerne skoro (už za čias renesancie). Napriek tomu však ešte dlho nepociťovali potrebu územne sa zjednotiť. Pretože taliansky archanjel pôsobí predovšetkým cez dušu cítivú, to, čo Talianov spájalo, bola určitá spoločná duševná atmosféra, aká sa prejavovala skôr v maľbe a speve a poézii, než v územnej príslušnosti k jednej korune. Nemecký duch národa pôsobí hlavne cez duševný článok duše rozumovej. Preto ani pri treťom priblížení, v čase najväčšieho rozmachu nemeckej klasickej filozofie (Goethe, Schiller, Schelling, Fichte, Hegel, Herder, Novalis), nepociťovali títo Nemci potrebu územného zjednotenia ako prvoradú, ale opätovne definovali nemeckú spolupatričnosť na základe rozličných myšlienkových obsahov a schopností. A pretože archanjeli Východoeurópskych krajín vyžarujú svoju silu len do duchovného ja človeka, sú títo archanjeli vo Východnej  Európe odkázaní na to, aby príslušníci ich národa, alebo aspoň niektorí jednotlivci spomedzi nich, sa prepracovali k uvedomeniu si vyšších duchovných článkov svojej bytosti, svojho duchovného ja. Ostatní majú spojenie so svojou národnou dušou len prostredníctvom svojej nočnej polovice; prostredníctvom snov, a intuície, aká sa prejavuje v mýtoch, ľudových rozprávkach a legendách, alebo v hlboko precítených ľudových piesňach. Taký národ je však nesmierne ťažké primäť k tomu, aby nejakú národnú identitu presadzoval alebo obraňoval cieľavedome, lebo tá ešte nie je súčasťou jeho denného vedomia. Čo to znamená, priatelia? Znamená to, že vo Východnej Európe sa môže človek národne uvedomiť správnym spôsobom iba vtedy,  ak si uvedomí svoju duchovnú podstatu! Byť dobrým Slovákom znamená byť duchovne živý, duchovne sa prebudiť! Španiel počuje hlas svojej španielskej krvi tepať vo svojich spánkoch. Ale Slovák nepočuje svoju krv. Slovák nepozná krvnú pomstu. Slovákovi znie vzdialene, ako spoza závoja, volanie jeho vyššieho ja, volanie Krista. Španiel sa Španielom rodí. Slovák sa Slovákom nerodí. Slovák sa musí narodiť ešte raz, musí sa narodiť z ducha, aby našiel spojenie ku svojmu archanjelovi. Vidíte, že aj tí najslovenskejší národovci - čo inštinktívne veľmi správne cítia, že Slovensko má ísť svojou vlastnou cestou, ale nevedia akou - tiež potom nerobia nič iné, ako že mechanicky preberajú západné vzory. Lenže čo je celkom prirodzené v Západnej Európe, je v Strednej alebo Východnej Európe neprirodzené, a preto smiešne. Pokúšajú sa vybudovať slovenský národ na rovnakých základoch, na akých stoja národy v Západnej Európe - na pokrvnom inštinkte. Lenže na Slovensku takýto základ chýba! Slovák sa môže k uvedomeniu si svoje národnej identity len cieľavedome prepracovať - nedostáva ho darom pri narodení! Slovák nemá možnosť uvedomovať si svoju národnú príslušnosť sprostredkovane cez niečo fyzické, navonok viditeľné. Hovoriť napríklad o čistote krvi v strede Európy a zvlášť na Slovensku je nezmysel. Viazať pojem národa na územie tiež nejde, lebo národ bol národom už predtým, než na nejaké územie priputoval a je ním aj potom, keď to územie opustí (Židia, Romovia, sťahovanie národov). Slovák si definíciu národa musí uvedomiť v jej najčistejšej a najpravdivejšej podobe: Národ je skupina ľudí, ktorí patria spolu, pretože sú duchovne vedení jedným archanjelomAž Slovák prestane vzťahovať svoju hrdosť, oddanosť, vrúcnosť, svoju identitu k nejakým fyzickým znakom, ale bude sa identifikovať vo vzťahu k duchovným pravzorom cností16 - to bude tá ranná zora, ktorá zvestuje, že Slovensko začína chápať svoje poslanie. Vyššie ja sa dotýka človeka v bode uprostred obočia. Románske slová pre “človeka” l’uomo, l’homme, l’hombre sú napospol odvodené od latinského koreňa homo, príbuzného s humus, pôda. Slovanské človekčelovek, znamená toho, kto má na svojom čele svoje večné ja! Kiež by sa Slováci stali duchovným Izraelom, ktorý môže byť roztrúsený po svete, hovoriť všetkými jazykmi, chodiť oblečený ako chce - ale sa vždy pozná podľa svojej vnútornej urodzenosti a podľa toho, že za nič na svete nezapredá čistotu svojho svedomia! Duchovným Slovanom je ten, kto žije podľa Božieho Slova a v tomto zmysle sa nenechá nikdy asimilovať! V súčasnosti sa preto ide tým správnejším smerom, keď sa v súvislosti so slovenskosťou hovorí o Cyrilo-metodejskej tradícii. V čase Veľkej Moravy nám bol skutočne duch Slovienov blízko, čo sa aj prejavilo túžbou modliť sa vo vlastnej reči a zavedením spoločného jazyka a písma: staroslovienčiny a hlaholiky. Treba však povedať a dvakrát podčiarknuť, že hovoriť o cyrilo-metodejskej tradícii vždy len abstraktne je bezvýznamné. Čo je platné, keď na začiatok ústavy napíšeme, že je v duchu cyrilo-metodejskej tradície - a potom ju prakticky celú odkopírujeme podľa vzoru západných štátov, ktorý nemá so slovenskou národnou dušou nič spoločné? Slovensko musí nadviazať spojenie so svojím národným duchom, ale už nie podvedome, ako doteraz -  prostredníctvom neuvedomelej detskej viery, emocionality a mýtických elementov - ale vedome, prostredníctvom jasného poznania svojej úlohy; a z tohoto jasného a detailného poznania všetkých zákonov života a špecifických úloh jednotlivých národných duší vo svetovom organizme musí začať pretvárať svoje zákonodarstvo a celý právny a hospodársky systém. 

Ako rozličné národy definujú svoju identitu

Povedali sme, že preto, lebo slovanskí archanjeli vyžarujú svoje inšpirácie predovšetkým do duchovnej podstaty človeka, ktorá je na nočnej strane vedomia, neuvedomujú si Slováci svoju národnú identitu jasne, ale ju len podvedome tušia. Na tomto mieste by asi nejeden poslucháč chcel namietnuť, že predsa aj národy slovanskej Európy si svoju národnú identitu jasne uvedomujú; že Slovák, keď sa ho spýtajú, vie povedať, že je Slovák, Ukrajinec že je Ukrajinec atď. Mohol by poukázať na to, že u niektorých slovanských národov ako u Rusov alebo u Srbov je toto národné sebavedomie veľmi silné, keďže sa u nich prejavuje určitý patriotizmus či dokonca nacionalizmus; a že teda nevidí medzi národným  uvedomením na Západe a na Východe žiaden zásadný rozdiel. Pri menej povrchnom pohľade sa však ukáže, že   takéhoto abstraktného narábania s pojmom “národnej identity” nezostáva žiaden konkrétny obsah: Viete si napríklad predstaviť, že by Francúzi nemali až do roku 1990 vlastný štát - ako Ukrajina či Bielorusko - ale boli by súčasťou Nemecka alebo Veľkej Británie; že francúzske deti v školách a dospelí by na úradoch rozprávali po nemecky? Viete si predstaviť, že by sa Španieli a Portugalci donedávna ešte nevedeli dohodnúť, či španielčina a portugalčina sú dva jazyky alebo len dve nárečia, ako Srbi a Chorváti; alebo že by v portugalskom pohraničí niektoré dediny nevedeli, na ktorú stranu patria? Viete si predstaviť, že by francúzska aristokracia chodila v ruských oblekoch, ako to robila ruská ešte pred dvesto rokmi? Viete si predstaviť Nemcov a Nemky, ako chodia denne do zamestnania v japonských kimonách, ako Japonci chodia v európskych oblekoch? Je angličtina plná ruských slov, alebo ruština západoeurópskych? Počúvajú snáď Američania slovenskú, českú alebo poľskú hitparádu; majú kiná plné slovenských alebo ruských filmov? Dokážete si predstaviť, že by v kongrese Spojených štátov amerických časť poslancov argumentovala tým, že “veď aj na Slovensku/v Rusku je to tak”, ako sa to robí v slovenskom parlamente? Čo nevieme, že ani Sovietsky Zväz nie je náš vzor, ani Amerika, ale jedna nevýslovne krásna duchovná bytosť?! Že Slovensko by sa nemuselo “opičiť” po nikom druhom, ani po vlastnej minulosti a žiadnych tradíciách, že by sme všetko mohli čerpať zvnútra a zo života samotného, keby sme sa len usilovali nadviazať spojenie s duchom národa? Pravdaže aj Slovák vie povedať, že je Slovák, keď sa ho pýtajú. Obrovský rozdiel je však v tom, že ku svojmu archanjelovi nemá vedomý, ale len podvedomý vzťah. Tento podvedomý vzťah k národnému duchu sa u Slováka prejavuje zatiaľ iba v cítení, ale nie v myslení, a tým menej potom v konaní. Určitý svojráz sa prejavuje v umeleckej tvorbe, ale v oblasti myšlienkovo- filozofickej a v celej organizácii spoločenského a hospodárskeho života Slovensko ako celok zatiaľ kopíruje cudzie vzory, ktoré slovenskej národnej duši niekedy priam odporujú. To slovenská duša cíti, že vonkajší život nezodpovedá je vnútornému založeniu, ale sotvakto vie predložiť jasnú myšlienku, konkrétny návrh, ako inak by život na Slovensku mal alebo mohol byť usporiadaný, ak by nemalo byť len “spojeným štátom americkým”. To krásne, nesmierne krásne, jednoduché a vrúcne, čo slovenská archanjelka vlieva do slovenskej duše, sa prejavuje vo všeličom, v módnom návrhárstve, vo vtipkovaní, v medziľudských vzťahoch, ale nenašlo ešte silu, aby sa sformulovalo do jasnej, zreteľnej myšlienky, ktorá by dokázala pretvárať náš štýl života. Slovákov vie spojiť určitá atmosféra, ale potom idú a aplikujú do praxe nejaký svetonázor, ktorý nie je ich vlastný, lebo sami si ešte nesformulovali žiaden lepší. Práve preto, že Slováci len vyciťujú, ale nerozoznávajú zreteľne, čo im ich archanjel chce povedať, nedokážu ešte svoju identitu dosť dobre definovať pozitívne, takže ju musia tak často definovať negatívne, vydeľovaním sa, opozíciou vo vzťahu k Maďarom, Čechom a pod. Nacionalistické prvky nie sú znakom silného národného sebauvedomenia. Sú znakom toho, že sa národné povedomie prebúdza, ale aj znakom toho, že sa ešte neprebudilo. Nacionalizmus sa podobá na to obdobie dospievania, kedy mladý človek cíti, že sa musí stať samostatnou osobnosťou, ale nevie ešte v čom konkrétne. Vtedy sa jeho prebúdzajúce sa sebavedomie prejavuje spočiatku len negatívne, odmietaním niečoho, pózami, ktoré majú demonštrovať samostatnosť, ale nemajú žiaden  konkrétny, pozitívny obsah. Až neskôr mladík dozrie na muža, ktorý dokáže cieľavedome a vytrvalo pracovať v tichosti na niečom pozitívnom, ktorý sa nebojí, nemusí “byť proti” ničomu, nemusí nikomu nič demonštrovať ani dokazovať, lebo si je vedomý svojej vlastnej hodnoty. Inými slovami: malý pes “breše”, lebo si potrebuje posilniť sebavedomie; veľký si je vedomý svojej sily. Povedať, že všetci ľudia si uvedomujú svoju národnú identitu, pretože vedia povedať, v ktorej krajine žijú, aj niečo o jej histórii a pod., by bolo len kĺzaním sa po povrchu pojmov. Rozhodujúce nie sú frázy a heslá, ale to, či dokázali posolstvo svojho národného ducha správne prijať a uviesť do života. Rôzne národy majú k svojim národným duchom naprosto rozličné vzťahy. Porovnajme napríklad severoamerických indiánov, ktorí bojovali o svoju pôdu v nerovnom boji do posledného muža - s domorodým  obyvateľstvom Austrálie a Nového Zélandu, ktorí sa zo svojej pôdy nechali jednoducho odstrčiť. Alebo indiánov a Afričanov. Prečo si americkí prisťahovalci nebrali za otrokov indiánov, ktorí boli poruke, ale dovážali otrokov z miesta, ktoré ležalo 10.000 kilometrov juhovýchodne? Indiáni mali v sebe takú hrdosť, takú silnú individualitu, že by sa skôr nechali lámať na kole a umučiť, než aby mali pracovať pre belochov na plantážach. Indiánov sa dalo len vyvraždiť alebo izolovať v rezerváciách, lebo sa tak húževnato držali svojho spôsobu života. No Africkí černosi sa nechali zapriahnuť do chomútov. V Afrike ešte pred polstoročím neboli žiadne samostatné štátne útvary. A v priebehu dvadsiatich rokov ich tam vzniklo vyše päťdesiat. Národnooslobodzovací proces v Afrike bol zároveň procesom národnouvedomovacím, národotvorným. Toto uvedomenie sa formovalo v protiklade ku koloniálnym mocnostiam: tí, čo bojovali spolu proti Španielom, vytvorili jeden štát; tí, čo bojovali proti Francúzom, vytvorili druhý; tí proti Portugalcom tretí atď. Afričania prevzali dušu vedomú,18 čiže schopnosť cítiť sa ako slobodná individualita a aktívny postoj k životu od Západoeurópanov. Bolo okultným poslaním západoeurópskeho kolonializmu prinášať dušu vedomú do krajín tretieho sveta a tak urýchľovať jej vývoj pomocou protikladu: tým, že tretím krajinám vzali slobodu, pomohli im rýchlejšie si uvedomiť, čo sloboda vlastne je a že si ju treba vybojovať. Je zákonité, že tá krajina, ktorá mala dušu vedomú najskôr rozvinutú - Anglicko - mala aj najviac kolónií. Povedať, že predsa všade na svete krajiny bojujú o svoju identitu a sebaurčenie, by znamenalo nepostrehnúť, že tu vnútorne ide vždy o niečo úplne iné. Ak sa napríklad Quebec odtrhne od Kanady, bude hranica medzi nimi viesť po rozhraní frankofónnej a anglofónnej oblasti. Aj Íri bojujú predovšetkým za zjednotenie Írska; nevedú krížovú výpravu za víťazstvo katolicizmu. Ale hranica medzi Pakistanom, Indiou a Bangladéšom, ktorá vznikla v roku 1947, nemá nič spoločné ani s národnosťou ani s jazykmi! Vznikla tak, že územia, kde žilo viac ako 50% hinduistov, pripadli Indii a tie, kde žilo viac moslimov, pripadli Pakistanu a Bangladéšu. Na oboch stranách Bangladéšskej hranice sa rozpráva po bengálsky, na oboch stranách žijú Bengálci, ale iných vierovyznaní! Aj po oboch stranách pakistansko-indickej hranice žijú Pandžábci, Sindhovia a Gudžaráťania. Na pakistanskú stranu sa odsťahovali mohamedáni a na indickú hinduisti. Samotná India nie je žiaden národný štát. Žije v nej nepreberný kaleidoskop národov a hovorí sa celou plejádou jazykov. Jazyk, ktorý majú všetci spoločný - angličtina - nie je ich vlastný. To, čo Indiu drží pohromade, je astrálne, je to určitá duševná atmosféra, čosi viac vnútorné. Na Západe sú silnejšie éterické sily, preto spoločenstvá definujú svoju identitu viac pokrvne, jazykovo, alebo na základe fyzických znakov, teda viac vonkajškovo. Old Shatterhand si musel narezať žilu, t. j. symbolicky spojiť svoje éterické telo s Winnetouovým, aby sa mohol stať "indiánskym pokrvným bratom”. Stať sa Indom znamená nechať sa zasvätiť do urči, keď zdieľate ich neviditeľnú atmosféru, bez ohľadu na farbu pleti, lebo fyzické telo je v Indii len čímsi druhoradým. Naproti tomu farba pleti bola v Spojených štátoch dlho problémom, aj keď tu už neboli duševné rozdiely. Keď sa teda Kašmír chce osamostatniť, nejde tu o osamostatňovanie národa, ale o osamostatnenie Sikhov, tretieho najväčšieho indického náboženstva.V Sýrii, Iraku, Jordánsku, Saudskej Arábii - všade žijú Arabi, všade rozprávajú po arabsky.Ak teda vidíme, že Irán stojí v určitej opozícii, že bojuje s Irakom, tak si musíme všimnúť, že Irán je ten štát, v ktorom žijú šiiti, zatiaľčo v ostatných je prevaha sunnitov. Viete si predstaviť, že by katolícke Spojené štáty požadovali samostatný štát, alebo že by Slovensko s Poľskom, prípadne aj Španielsko a Taliansko pomýšľali na vyrenie pankatolíckej unie, ako mohamedáni uvažujú o panislamskej? Presahuje rámec tejto prednášky, aby sme rozoberali celú rozmanitosť, všetky výnimky a peripetie svetového vývoja (napríklad výnimočné postavenie židovského národa, ktorý má v pokrvnej línii veľmi silný éterický prvok, takže sa nápadne ťažko asimiluje). Každý sám sa musí namáhať, pozorovať život a vynaložiť duševnú prácu, aby postrehol zmysel a súvislosti. Nech zatiaľ stačí, že na niektorých miestach na zemi pôsobia vedúce duchovné sily národa viac do éterického tela a u iných kultúr zase viac do astrálneho. Ale u Slovanov pôsobia do duchovnej podstaty človeka: to, čo spája Slovanov, nie je éterické, ani astrálne, ale duchovné! Práve preto, že majú tú najťažšiu úlohu - prebudiť k plne vedomému životu to najvyššie, najduchovnejšie v človeku - prebudiť sa spolu s prebudením duchovného Ja Zeme - bolo ich vlastné sebavedomie tak dlho také slabé, že slová otrok a Slovan boli v germánskych jazykoch synonymá (Slave-Sklave, Slav-Slave). Dívajte sa: Západ prijal z Blízkeho Východu kresťanstvo, teda náboženstvo, ktoré nebolo jeho vlastné. Prijíma aj ďalšie náboženské vplyvy, ale sotva by dokázal zmeniť svoj praktický spôsob života. Arabi, Indovia, Číňania nedokázali, nemohli prijať kresťanstvo, držia sa vlastných  náboženských tradícií a stereotypov, lebo v tom záleží ich identita. Zato veľmi ľahko menia spôsob života pod vplyvom amerikanizmu: od Bombaya po Tokyo vidno Coca-colu, texasky, disco, karaoke... Západ by prestal byť Západom, ktorým je teraz, keby sa vzdal svojho životného spôsobu orientovaného na výrobu a konzum. A Východ by prestal byť Východom, keby sa vzdal svojich tisícročných náboženských tradícií. Len Slovania dobrovoľne pozývali tak vierozvestcov z Blízkeho Východu (Konštantína a Metoda) ako aj učiteľov hmotnej kultúry zo Západu (za Petra I. a pod.) Oboje slovanská duša prijímala s veľkou oddanosťou. Ani jednému sa nebránila, ani v jednom prípade sa nebála, že stratí vlastnú identitu, lebo jej identita nespočíva ani v jednom,ani v druhom, ale v niečom treťom! Ak majú Slovania nájsť seba samých, nemôžu to urobiť ani vo vzťahu k nahromadeným hmotným statkom, ani vo vzťahu k nejakému politickému alebo náboženskému izmu, ale len vo vzťahu k čistému morálnemu prvku, k etičnu a estetičnu! Slovania  nebudú šťastní ani v ateistickom materializme, lebo budú pociťovať duchovnú prázdnotu, ale ani v žiadnom kolektívnom duševne, ktoré sa falošne nazýva “duchovnom”, lebo budú pociťovať vnútornú neslobodu. Toto si musia uvedomiť tí, čo hľadajú budúcnosť Slovenska (a Slovanov) v hmotárskom liberalizme, ale aj tí, čo ju vidia v nejakej kolektívnej náboženskej tradícii či ideológii, v ktorej je zakázané myslieť, a dovolené len nasledovať: že v oboch prípadoch sa míňajú podstatou slovanskej duše