Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Šiesta časť..

19. 9. 2008

Zostup vyššieho ja do duše človeka

Na obrázku na strane 68 je znázornená vývojová parabola. Zem

opisuje vo svojom vývoji oblúk, pri ktorom sa najprv ponára do hmoty

a potom sa vracia späť do duchovných svetov. Tento duchovný pohyb

Zeme sa na geografický povrch Zeme premieta tak, že ohnisko kultúry

sa posúva najprv z východu na západ a potom späť na východ.

Prvá vedúca kultúra árijskej epochy po atlantskej katastrofe bola

indická. Od nich štafetu prevzali Peržania a potom postupne Chaldejci,

Egypťania, Gréci, Rimania, Frankovia, Anglosasi a Germáni.23

Na zostupnom, južnom oblúku človek ešte vnímal duchovný svet,

ale len ako jeho pasívna súčasť, bez schopnosti prejaviť v ňom vlastnú

individualitu a tvoriť v ňom niečo nové. Najjasnejšie uvedomenie si

seba ako oddelenej, individuálnej bytosti s vlastnou vôľou nastalo na

vrchole oblúka, ale pretože toto uvedomenie je spojené práve so vzdialením

sa od duchovnosti, má táto individuálnosť len podobu hmotného

ega. Až na vzostupnom, severnom oblúku vstupuje človek do duchovného

sveta po prvý raz aktívne, nie rozplynutím sa, ale bez straty individuality

a jasného uvažovania. Preto Praha, mesto prahu, prahu do duchovného

sveta, ktorý má človek po prvý raz prekročiť ako seba-vedomá,

samostatná bytosť. To je úloha Slovanskej kultúry: premieňať

hmotné ego na duchovné ja: nahradzovať potrebu hmotných statkov

vnútornými cnosťami, premieňať “mať” na “byť”.

Toto vyplynie Slovanom ako prirodzená nevyhnutnosť z osudových

podmienok, do ktorých budú postavení. Lebo dovtedy, kým budú chcieť

pokračovať len v extenzívnom vývoji hlbšie do hmoty a do šírky, kým

sa budú chcieť pohybovať len v horizontálnej rovine a nebudú plniť to,

čo majú, neustále im bude všetko brané a ich úsilia budú vždy zmarené,

až kým sa ich duševné sily rozptýlené po vonku nezozbierajú a neobrátia

dovnútra a sústredené do jedného lúča vytrysknú v jednom vzopätí

vôle vertikálne nahor k Bohu.

Túto chvíľu bude musieť v budúcich storočiach prežiť a opakovane

prežívať každý z nás: chvíľu, kedy vo vonkajšom svete už niet riešenia

a kedy sa človeku chce byť len samému so sebou a plakať. V takej

chvíli, kedy sa všetko v ňom odvráti od sveta a navráti do stredu

jeho bytosti, keď vtedy zavrie oči, pocíti prítomnosť svojho vyššieho

ja, ktoré akoby vyvstalo pred ním v jeho vnútri, očistenom slzami,

v podobe nádhernej bytosti.

Tento obraz človek dlho nepokladá za nič viac, ako len za vlastnú

myšlienku, a neprikladá osobitný význam tomu, že mu z neho zostal v

duši celkom zvláštny dojem, úplne inej kvality, ako inokedy. Potrvá

zase týždne a možno roky, kým sa k tomuto dojmu, k predstave tejto

bytosti vráti, kým sa naučí vedome vracať sa k nej z vlastnej vôle, kým

sa chvíle strávené s ňou stanú pre neho tými najkrajšími.

Naučí sa, že má v nej niečo ako zázračnú skrinku, ktorú smie otvoriť

vždy vtedy, keď už si nevie rady, a že ona mu v tom pokojnom jase, čo

z nej prúdi, odovzdáva spôsob svojho bytia, ktorý je odpoveďou na jeho

otázky a problémy, presnejšie povedané, pri takom spôsobe bytia, ako

mu ona ukazuje, problémy, aké on má, vôbec nevznikajú.

Presvedčí sa, že je nadaná vlastným životom, a že má tú moc, ako

nič iné na zemi: totiž premieňať postupne, ale od základu a navždy jeho

myslenie, cítenie a konanie. V jednej úžasnej chvíli si jasne uvedomí, že

to, čo tu k nemu pristúpilo, nie je len jeho vlastná predstava, ale má

objektívnu povahu; že ide o prenos informácie a komunikáciu, ktorá sa

potvrdzuje vo vonkajšom svete hmatateľnými udalosťami. Ten deň zostane

pre neho navždy sviatkom. Bude sa cítiť ako človek, ktorý stratil

pamäť, ale teraz si spomenul, kým v skutočnosti je; ako stroskotanec na

odľahlej planéte, ktorý nadviazal spojenie so svojou domovskou hviezdou

a už nebude viac nikdy stratený.

Zároveň si však uvedomí, že táto vznešená bytosť sa mu nevnucuje,

ani naňho nenalieha, že pôsobí iba svojou prítomnosťou, a on musí

vykonať všetko úsilie, aby sa k nej povzniesol a priblížil. Spozná ju ako

svoj osobný pravzor, bytosť, ktorá v sebe stelesňuje v dokonalej podobe

všetky cnosti, aké má dosiahnuť, svoje budúce ja, svoju úlohu.

Od tej chvíle pre neho začne obdobie, kedy sa bude pociťovať ako

dvojná bytosť, ktorá má dve ja: nižšie a vyššie. Pocíti nevýslovnú

biedu svojej existencie v porovnaní s tou ušľachtilosťou, ktorú vnútorne

vyciťuje. Jeho vnútro sa premení na bojové pole, na ktorom má

starý človek zomrieť v prospech nového. Bude si pripadať ako fénix,

ktorý vstáva z vlastného popola, stále znovu padá, ale vždy vstáva, lebo

odteraz už nebude môcť zabudnúť na krásu, ktorá sa mu raz prevždy

vpálila do duše. Prežije bezodnú ľútosť a smútok nad svojou slabosťou

a neschopnosťou prekonať sám seba. Nebude preňho väčšia trýzeň ako

poznanie, že je neschopný opustiť svoje zlozvyky a nižšie chúťky kvôli

tomu, čo tak veľmi miluje, čo si zo všetkého najviac cení.

Nakoniec sa naučí trpezlivo a vytrvalo klásť na obetný oltár jednu

starú vlastnosť za druhou: Spozná, že po každom období životných skúšok,

kedy úprimne zápasil o Pravdu, kontúry tej bytosti sa zostrili a

pribudlo detailov. Že kedykoľvek dokázal v náročnej situácii udržať

duševnú rovnováhu a premenilo sa v ňom určité kvantum negatívnych

emócií na ozajstnú lásku, že sa jej obraz zvnútra preteplil a zjasnel. A

že vždy, keď vynaložil krajnú vôľu na to, aby nejaký aspekt tej vznešenosti

a krásy, ktorá tu k nemu vyžaruje akoby z diaľky a zhora do

stredu čela, premenil na čin a uviedol do života, že sa k nemu priblížila

a stala hmatateľnejšou.

Najprv ju bude pociťovať ako vyššiu bytosť, ktorá zostupuje do jeho

duše a vnáša do nej mier, súlad a poriadok svojou mocou; a po jej

odchode zavládne smútok, bieda a chaos v jeho duševnej krajine ako

keď odíde kráľ alebo kráľovná. Alebo ako priateľa či priateľku, ktorá

je mu bližšie ako jeho vlastná duša a s ktorou je zo všetkého najradšej.

Alebo ako milovanú bytosť, s ktorou sa vrúcne túži spojiť to najlepšie z

neho. Neskôr, v tých vzácnych chvíľach, keď sa vzdá aj posledného, a

nebude stáť nič viac medzi ním a ňou, keď ju bude mať rád viac ako

seba a jeho láska bude taká čistá ako najrýdzejšie zlato, zažije to, že

niečo z uctievanej bytosti prejde do neho, niečo z jej dokonalostí, kúsok

jeho duše nadobudne tvar a prejde alchymickou premenou, ktorá by sa

dala prirovnať k premene hrdzavejúceho železa na ušľachtilý kov, a

dostane istotu: tento kúsok mojej duše je už nesmrteľný.24

Ale ani keď sa celá jeho duša napokon premení, tu nič nekončí, ale

sa jeho novému zraku otvoria ďalšie nedozierne svety okolo neho aj nad

ním a v nich spozná tých, čo vyžarovali svojou prítomnosťou do jeho

duše a pomáhali mu tak vytvárať oporu, stavali priečky rebríka, po

ktorých mohol vnútorne vystúpiť a stať sa jedným z nich.

Tak Slovania sa majú pod znamením vodnára stať skutočným Kristovým

národom, viac ako ktorýkoľvek iný národ v minulosti, pre ktorý

nebude veta

“Kto stratí svoju dušu pre mňa, nájde ju”

frázou, ani náboženstvo teóriou, ale každodenným zomieraním, obetovaním

seba na oltári a znovuzrodzovaním v nebeskom kráľovstve, lebo

stoja na úpätí vzostupného vývojového oblúka, kde majú vybudovať

prvé rýdzo duchovné telo a presunúť doň ťažisko svojho vedomia.

Priatelia, pieseň

Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú,

zastavme ich bratia, veď sa oni stratia, Slováci ožijú.

To Slovensko naše posiaľ tuho spalo,

ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo.

je hymnou spiaceho Slovenska. Hymnou Slovenska, ktoré sa prebudilo,

by bola oveľa skôr:

Kto za Pravdu horí, v svätej obeti,

kto za ľudstva práva život posvätí,

kto nad krivdou biednych slzu vyroní:

tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Keď zahrmia delá, orol zaveje,

za slobodu milú kto krv vyleje,

pred ohnivým drakom kto vlasť zacloní:

tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Kto si stojí slovu: čo priam zhŕkne svet,

komu nad statočnosť venca v nebi niet,

koho dar nezvedie, hrozba neskloní:

tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Pán Boh šľachetnosti nebo vystavil,

večne on pre podlosť peklo podpálil;

kto ctí pravdy božskej božské zákony:

tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Mojím želaním je, aby sa na Slovensku uskutočnila naozajstná, duchovná

revolúcia. Nie hmotná revolúcia, pri ktorej sa len horúčkovito

premiestňujú fyzikálne objekty, a ľudia zostanú tí istí. Ale skutočná

revolúcia srdca, ktorá sa odohrá s každým osamote v tmavej komôrke,

ale strhne so sebou tie najvyššie kozmické sféry. Aby sme

navždy nahradili všetky spoločenské zmätky dokonalým prevratom v

našom vnútri. A ak mi niekto povie, že v to nemôžem dúfať, odpoviem:

v nič iné už nemôžeme dúfať!

To je všetko, milí moji, čo som Vám chcel povedať. Rozlúčim sa s

Vami básničkou, ktorá vyjadruje niečo z nálady pravého Slovanstva:

Anjeli a dévovia!

Zleťte sa do kruhu okolo mňa

a zohrejte sa pri ohni mojej duchovnej iskry.

Odkážte našej Panej,

že tu na zemi sa jedno srdce pre Ňu topí v slzách.

Odkážte Kráľovnej,

že chcem žiť, alebo zomrieť - nič medzi tým!

Najjasnejšia Pani, Vládkyňa čistých výšin!

Keby som zaprel seba kvôli Vám -

bol by som vo Vás väčší a krajší.

Keby som zaprel seba kvôli Vám -

bol by som vo Vás viac ako doteraz.

Buďte Vy namiesto mňa -

lebo Vy ste lepšia a krajšia odo mňa!

Buďte Vy namiesto mňa - Vy máte väčšiu hodnotu!

Vzácna pani, moje krajšie ja,

ako sladko znie táto modlitba:

Až ja nebudem - Vy budete.

Až o všetko prídem - Vy budete bohatá.

Až ma všetci opustia - budete mi najbližšie.

Až nebudem mať kde hlavu skloniť - poskladám krídla vo

Vašom náručí.

Kiež môj život je korunovaný smrťou;

a moja smrť je Vaším narodením.

Zostúpte, Kráľovná, do môjho sdrca - a vládnite v ňom!

Ľúbim Vás viac ako seba!

Nádherná pani môjho ducha,

buďte Severnou hviezdou, okolo ktorej sa točí môj vesmír!

 
Reklama