Choď na obsah Choď na menu
 


Prvá časť..

19. 9. 2008

Rozprávka o Jastrabej žene

Kto z Vás sa pamätá na filmovú rozprávku Jastrabia žena?  Bol to príbeh o dvoch ľuďoch, ktorí si boli zasnúbení; a hoci žili nepretržite jeden vedľa druhého - predsa sa nikdy nemohli stretnúť! Prečo? Pretože ona bola v noci žena a cez deň jastrab a on bol cez deň muž a v noci sa menil na vlka. Takže keď ona bola v ľudskej podobe,on bol v zvieracej podobe a naopak. Preto hoci aj boli stále spolu, nemohli sa nikdy stretnúť súčasne ako dvaja ľudia, vedomí si seba a jeden druhého. Zlý čarodej, ktorý žiarlil na ich lásku, ich takto zaklial a odsúdil na večnú samotu v blízkosti. A tak on putoval cez deň ako rytier so svojím verným jastrabom na ramene; a ona ako dáma, čo sa túlala nocou v sprievode a pod ochranou svojho vlčieho spoločníka. Len pri východe a západe slnka, vo chvíli, keď sa slnečný kotúč dotýkal obzoru, smeli zahliadnuť na okamih jeden druhého. No len čo ona k nemu túžobne rozpriahla náruč, zatrepotala  už krídlami ako jastrab; a skôr než on by ju stihol pobozkať, našla si ona vlka obtierať sa okolo jej nôh. Musel by byť deň aj noc súčasne, aby sa títo dvaja mohli stretnúť. Len ak by nastal súčasne deň aj noc, moholi by sa obaja zísť vedome ako ľudia a spoločnými silami zlomiť kúzlo onoho čarodeja; tak znela kliatba. Myslíte, že je také niečo možné? 

Drahí moji, nikdy nestrácajte nádej! Taký okamih jestvuje! Je to úplné zatmenie slnka, kedy nastáva skutočná noc uprostred dňa. Úplné zatmenie slnka je nádherný prírodný úkaz. Začína čiastočným zatmením, pri ktorom Mesiac zakrýva stále väčšiu časť slnečného kotúča. Intenzita vonkajšieho osvetlenia sa začína meniť, až keď mesačný kotúč zakrýva takmer celé slnko. Nastáva rýchle stmievanie a pokles teploty. Na horizonte sa objavia červené zore. Je to svetielkovanie atmosféry ožiarenej slnečnými lúčmi na miestach, kde je zatmenie neúplné. A vo chvíli, keď sa mesačný a slnečný kotúč presne prekryjú, obloha stemnie a objaví sa nebo posiate hviezdami! Okolo čierneho slnečného kotúča plápolá červená obruč slnečnej atmosféry a ďalej od nej žiaria perleťové lúče slnečnej koróny. O niekoľko minút vykukne žiarivý okraj slnka. Šero rýchlo ustupuje a teplota, ktorá v priebehu zatmenia poklesla niekedy i o viac ako 10°C, opäť začína stúpať. Táto noc uprostred dňa s úkazmi na oblohe vyvoláva zážitok úžasu a úzkosti u zvierat aj u ľudí. V roku 1847 sa uskutočnila expedícia s cieľom pozorovať úplné zatmenie slnka v Tichomorí. Atmosféra tejto chvíle zapôsobila na členov expedície takým dojmom, že bezmála zabudli urobiť merania, pre ktoré tam prišli.  V čase úplného zatmenia slnka, v tejto vzácnej a zriedkavej chvíli, keď nie je ani noc ani deň, stanuli obaja naši rozprávkoví hrdinovia spoločne zoči-voči kúzelníkovi, ktorý ich zaklial, a zvíťazili nad jeho čaromocou.

Nočná a denná polovica človeka

Rozprávka o jastrabej žene pre nás znamená veľmi veľa. Tieto dve rozprávkové postavy - jastrabia žena a vlčí muž - totiž nesymbolizujú dve samostatné osoby, ale dve polovice jednej a tej istej bytosti - človeka: žena-jastrab symbolizuje nočnú polovicu, nočného človeka a muž vlk dennú polovicu, denného človeka. Človek sa skladá, ako vieme, zo štyroch hlavných článkov: fyzického tela, éterického tela, astrálneho tela a duchovného ja.  Počas dňa sú tieto štyri články pevne spojené a vedomie človeka je v jeho fyzickom a éterickom tele. Bdelá činnosť myslenia, ktorá sa odohráva na rozhraní fyzického a éterického mozgu, zastiera počas dňa uvedomovanie si dvoch hlbších článkov - astrality a duchovného človeka. V noci sa však spojenie medzi článkami ľudskej bytosti uvoľňuje. Fyzické a éterické telo zostávajú v pokoji na lôžku - a duchovné ja v  astrálnom tele sa čiastočne odpúta a vysúva. Vedomie sa presúva do astrálneho tela. Odohráva sa proces podobný odteleniu (s tým rozdielom, že strieborná šnúra sa neprerušuje, takže medzi dušou a telom pretrváva zoslabené spojenie). Duchovná polovica človeka sa vracia do jemnejších sfér, odkiaľ sa ráno - plná zážitkov - vracia oduševniť svoju fyzickú schránku, ktorá sa medzitým regenerovala a obnovila svoje životné sily. Tak ako ráno po prebudení človek pokračuje v práci tam, kde skončil večer pred spaním, práve tak v noci po zaspatí sa “prebúdza” do reality, v ktorej nadväzuje na to, čo prerušil ráno pri prebudení. Dá sa povedať, že človek žije dva životy - jeden cez deň a druhý v noci - pričom noci nadväzujú jedna na druhú práve tak ako dni. Problém je v tom, že denný človek si na nočného nepamätá a naopak. S výnimkou zasvätencov, bežný človek ešte nedokáže byť vedomý vo svojich vyšších duchovných článkoch, ale potrebuje vždy fyzickú a éterickú schránku ako zrkadlo, v ktorom si uvedomuje seba samého. V noci (a po odtelení) sa teda každý človek dostáva do duchovného sveta, ale nevedome. Na druhej strane si človek môže byť vedomý seba samého, ale len za cenu toho, že jeho vedomie sa skoncentruje do jedného lúča, ktorý osvetľuje len malý výsek skutočnosti: fyzickú realitu. Človek prežíva vo sne všetko živšie, farbistejšie, šťavnatejšie, plnšie - ale nie je schopný tam cieľavedome, slobodne konať a pamätať si; kritická schopnosť rozumu je neprítomná. Na druhej strane za bdenia má možnosť cieľavedomej slobodnej voľby a kritiky, ale stráca spojenie s duchovným svetom. Len v dvoch okamihoch, večer pri zaspávaní alebo ráno tesne pred prebudením, keď sa duša ešte len odpútava alebo sa už vracia, čiže keď sa čiastočne vysunuté astrálne telo už alebo ešte dotýka tela éterického, len z týchto dvoch okamihov si obyčajný človek pamätá zmätočné úryvky čohosi, čo prežíval v noci.3 Len tieto dva zlomkovité zážitky mu zostanú vo vedomí; zvyšok nočnej reality zapadá do pološera tzv. podvedomia alebo úplnej tmy nevedomia. Odtiaľ, spoza prahu vedomia, pravda pôsobia ďalej, avšak  bez našej vedomej kontroly. Chalíl Džibrán to umelecky stvárnil v príbehu o dvoch námesačniciach: 

“V meste, kde som sa narodil, žila žena s dcérou  a obe boli námesačné. Jednej noci, keď ticho objalo svet, sa žena a dcéra prechádzali už v spánku a stretli sa v záhrade zahalené hmlou. Matka povedala: »Konečne, konečne, môj nepriateľ! Ty si zničila moju mladosť, ty si budovala svoj život na troskách môjho! Kiež by som ťa mohla zabiť!« Dcéra odpovedala: »Nenávidená žena, sebecká a stará! Ty stojíš medzi mojím slobodnejším ja a mnou. Ty by si chcela, aby môj život bol odrazom tvojho vlastného zvädnutého života! Kiež by si bola mŕtva!« Vtom zakikiríkal kohút a obe ženy sa prebudili. Matka povedala láskavo: »To si ty, miláčik?« A dcéra odpovedala: »Áno, drahá.«”

Štrbina medzi svetmi

Teda len v okamihu na rozhraní medzi spánkom a bdením človek stane na prahu svojho podvedomia tak, že si z neho ešte čosi aj zapamätá. To je tajomstvo, prečo sochy buddhov, čo majú taký záhadný úsmev okolo úst, majú dopoly otvorené a dopoly zatvorené očné viečka. Lebo oni ani nebdejú, ale ani nespia; ale zotrvávajú v stave, ktorý nie je ani bdením, ani spánkom, ani snívaním - v stave kontemplácie (vnoru). Keby oči úplne zatvorili, stratili by kontakt s týmto svetom - keby ich úplne otvorili, stratili by kontakt s tamtým svetom. Ale oni sa práve dívajú do oboch svetov súčasne. Buddhistický bhikšu zastavil čas v okamihu na rozhraní medzi spánkom a bdením, zachytil ten okamih duševnej nálady súmraku či brieždenia, keď sa slnečný kotúč dotýka obzoru a celá príroda sa zastaví a zatají dych. No nielen buddhistickí mnísi, ale aj novonarodené deti dokážu zotrvať v stave medzi spánkom a bdením celé hodiny. Niekoľko mesiacov po narodení deti spia tak, že majú nedovreté, dopoly otvorené oči. Táto fáza, ktorá u dospelého trvá už len nepatrný okamih, u novorodencov trvá celé hodiny, a postupne sa skracuje. Pretože dieťa, len čerstvo prišlé z duchovného sveta, v skutočnosti nie je ešte celkom dovtelené a je stále ešte v užšom kontakte s bytosťami, ktoré ho na jeho ceste do pozemského vtelenia sprevádzali. Tento kontakt a zážitky z neho vyplývajúce však nie je v tom čase schopné vedome spracovávať. Vtedy neviete, či vaše dieťa bdie alebo spí, lebo reaguje sčasti na vonkajšiu realitu, ale zároveň sa desí pred niečím alebo smeje čomusi, čo k nemu pristupuje akoby zo snovej reality a čo my nevidíme.

NOČNÁ A DENNÁ POLOVICA ČLOVEKA

Podobný stav nastáva aj pri odteľovaní u veľmi starého človeka: prestáva si všímať svoje okolie a začína sa rozprávať so zosnulými, ako keby už jedným okom videl na onen svet. V atlantských časoch bol človek uspôsobený tak, že medzi stavom spánku a bdenia nebol taký veľký rozdiel ani u dospelého človeka: inými slovami, Atlanťania boli jasnovidní. Aj naši štvornohí spoločníci, zvieratá, ako predstavitelia ranejších štádií vývoja, vidia a štekajú napríklad na myšlienkové fomy strachu či hnevu, čiže na objekty, ktoré sú človeku za dňa neviditeľné, s ktorými však v plnej miere prichádza do styku v noci, vo sne. Treba však povedať, že pes, hoci aj vidí, nie je schopný uvedomovať si širšie súvislosti a chápať. Jeden z najslávnejších vynálezcov všetkých čias, Thomas Alva Edison, vraj používal takúto metódu: Po stranách kresla, v ktorom zvykol premýšľať, umiestnil dva hrnce a do rúk uchopil dva kamene. V okamihu na rozhraní spánku a bdenia mu kamene vypadli z rúk a udreli o dná hrncov. To mu umožnilo vrátiť sa k sebe práve v okamihu inšpirácie. Všimnime si na tomto mieste aj to, že niektorí duchovne vyspelí ľudia zvykli spávať len tri-štyri hodiny denne - a niektorí dokonca nespia vôbec! Normálne človek po viacerých dňoch bez spánku zomiera. Existujú však dva druhy ľudí - duchovní majstri a jasnovidné médiá - ktoré vydržia bez spánku celé roky. Tí prví, pretože tento stav ovládajú a vstupujú doň vedome; a tí druhí, pretože buď samovoľne alebo po zmagnetizovaní inou osobou “upadajú” do stavu podobného zvieratám. O oboch však platí, že ani nespia ani nebdejú, ale zotrvávajú v stave niekde medzi tým. Vďaka tomu môžu slúžiť ako spojky medzi týmto a oným svetom. To je tá “štrbina medzi svetmi”, o ktorej hovorili Castanedov učiteľ, indiánsky šaman don Juan svojmu žiakovi. A to je oná štrbina, ktorou sa rozprávkový chlapec Peter Pan dostal do “fairy land”, do sveta víl. Pamätáte sa na film Hook? Čo povedala víla Petrovi Panovi, keď sa s ním lúčila? Ak si nepamätáte, choďte sa pozrieť ešte raz. Posledná veta, ktorú víla (Julia Roberts) povedala, keď sa lúčila s Petrom Panom, bola táto: “Znáš to místečko mezi spánkem a bděním - tam na tebe budu vždycky čekat!”

Prečo človek spí

Položme si teraz otázku, ako je možné, že na jednej strane väzni, ktorým nedovolili zaspať, po týždni zomierajú - a na druhej strane nejaký duchovný učiteľ alebo jasnovidka si môžu dovoliť celé roky spať iba pol hodiny denne alebo ešte menej. Je spánok vôbec potrebný? A keď, tak načo? Lebo všeobecne prijímaná mienka, že mozog už nevydrží bdieť, že je unavený a preto vylučuje spánkový hormón, vo svetle uvedených príkladov neobstojí. Ospalosť je v skutočnosti túžba človeka po nočnej polovici jeho bytosti. Je to túžba po jeho nočnej-ženskej polovici, ktorá mu dáva citovú náplň, ktorá ho osviežuje, inšpiruje, povznáša zo všednosti a s ktorou za bdelého dňa stráca kontakt. Pretože duchovní ľudia alebo médiá sú so svojou nočnou polovicou, so svojím podvedomím v intenzívnejšom spojení nepretržite aj počas dňa, o to menej sú nútení spať! Tie osviežujúce, obnovujúce energie, ktoré sa k obyčajnému človeku môžu vlievať len až keď prestane zacláňať so svojím denným-racionálnym vedomím, sa do nich môžu vlievať stále. Odkiaľ však vieme, že to nie mozog vylučuje spánkový hormón, lebo potrebuje vypnúť, ale skôr duša nechá mozog vylučovať spánkový hormón, aby ho uspala, lebo už túži vyzliecť ťažký skafander a vzniesť sa, voľne dýchať, vrátiť sa do náručia voňavých anjelských perutí? Milí moji, už viackrát som hovoril o tom, že poznanie nie je ukryté na nejakom neprístupnom mieste. Svet je plný múdrosti, ale len pre toho, kto sa namáha, aby ju získal! Pozorujte takýto prípad: Nejaký študent sedí na predpoludňajšej prednáške a premáha ho malátnosť, únava, náhle sa mu chce spať. Začne zívať, viečka sa mu zatvárajú, ako keby boli z olova. Hrdinsky bojuje, mobilizuje vôľu, snaží sa sústrediť, aby si nikto nevšimol, že zaspáva. Napriek tomu však podchvíľou upadá do mikrospánku a zobúdza sa, až keď mu hlava padá nabok. Prednášajúci si to všimne a urazí sa: “Nudím vás? Vás to vôbec nezaujíma?” Povedzte, prečo sa študentovi chce spať už na poludnie? Vyčerpal snáď mozog už na poludnie svoje sily a musí vypnúť? Akože toho študenta hneď na nasledujúcej prednáške všetka ospalosť opustí, hoci medzitým vôbec nespal? A ako by sa mohol profesor vôbec uraziť, keby študentovo zívanie a ospalosť boli len výrazom fyziologickej únavy, nedostatku spánku? Nie, profesor sa urazí, lebo on dobre vie, že ospanlivosť a únava sú výslednicou duševnej nudy, nie naopak; že sa takto prejavuje túžba duše po čomsi, čo nie je také suchopárne a nezáživné, po niečom, čo osviežuje! Profesor vie, že to duša uspáva telo, lebo túži po svojej pestrejšej polovici. Ale toto vie iba profesorova nočná (podvedomá) polovica - tá sa inštinktívne urazí. Keby ste sa opýtali profesora na jeho názor, jeho denná polovica vám bude tvrdiť, že je to mozog, ktorý uspáva dušu, nie duša, ktorá uspáva mozog. A predsa je to naopak - a jeho vlastné konanie je toho najlepším dôkazom! Vidíte, ako veľa sa dá vyčítať z mála, keď človek chce. Ak budete chcieť, skoro prídete na to, že doslova všetko je v skutočnosti opačne, než ako nám to doteraz hovorili. To je tým, že svet je teraz hore nohami. A ak ho chceme postaviť späť z hlavy na nohy, musíme pri tom všetko obrátiť naruby. Tak sme to teraz urobili s našou predstavou o spánku a bdení - obrátili sme ich - ako to už pred nami urobil Chalíl Džibrán vo svojej “Prorokovej záhrade”: 

“Rastiete v spánku a svoj plnší život žijete, keď snívate. Lebo všetky vaše dni sú naplnené len vzdávaním vďaky za to, čo ste dostali v tichu noci. Často uvažujete a hovoríte o noci ako o čase odpočinku, v skutočnosti je však noc dobou hľadania a dobou nachádzania. Deň vám dáva silu vedenia a učí vaše prsty šikovnosti v umení prijímať. Ale je to noc, ktorá vás uvádza do klenotnice Života. Slnko učí všetko, čo rastie, túžbe po svetle. Ale je to noc, ktorá to všetko dvíha ku hviezdam.”