Choď na obsah Choď na menu
 


Piata časť..

19. 9. 2008

Zlo je dobro na nesprávnom mieste

Všimnime si dobre, že to, čo je v Západnej Európe zdravým inštinktom, je už v Strednej a Východnej Európe neprirodzené, ba nebezpečné. Západoeurópske národy nie sú nacionalistické, šovinistické. Oni majú len prirodzené, zdravé sebavedomie. Oni sa navzájom nepošpanielčujú, nepofrancúzšťujú, nepoangličťujú ani nepotaliančujú a ani by sa nikdy poinačovať nenechali.Lenže to isté, čo je vo Francúzsku ešte zdravým patriotizmom, to sa už v Nemecku stáva nacizmom! Po treťom odchode nemeckého národného archanjela, ktorý inšpiroval skvelé obdobie nemeckej klasickej filozofie, pozorujeme znova čosi také pozoruhodné, čo sa podobá na “súmrak bohov”: Po Goetheho smrti na Goetheho, ani na žiadneho z nemeckých klasikov v ich jedinečnom duchu už nikto nenadviazal, nikto nepokračoval v diele Schillera, Fichteho, Hegela... nastalo ticho, ako keby uťal. Pravdaže, aj v druhej polovici devätnásteho storočia boli v Nemecku filozofi. Napríklad Nietzsche a Schopenhauer. Títo filozofi však už stratili spojenie s duchovným svetom. Ako ďaleko majú k morálnemu a duchovnému rozletu nemeckej klasickej fiolozofie! Ich životné postrehy boli brilantné, ale týkali sa len nižšej prirodzenosti človeka.Nietzsche do smrti vôbec nepochopil, že duchovný svet existuje objektívne; a duchovný pokrok chápal čisto zoologicky. Ani Nietzsche, ani Schopenhauer si neboli jasne vedomí, že človek má ešte aj nejakú vyššiu, vznešenejšiu prirodzenosť než len tú, ktorú postavili na pranier. Nečudo, že sa do ich filozofie musel vkradnúť určitý životný pesimizmus a cynizmus; že Nietzsche nakoniec doslova prepadol zúfalstvu a vyhlásil: “Boh je mŕtvy!”. A do tohto myšlienkového prázdna, pretože Nemci neboli schopní vytvárať vlastné myšlienky, sa vliali cudzorodé prvky. Jedným z nich bol územný princíp; druhým pokrvné zväzky. Ale pretože Nemci v skutočnosti nemajú pre tieto veci vrodený, zdravý zmysel, ale musia definovať svoju identitu na základe myšlienkových obsahov, urobili z územnej expanzie filozofiu a z rasizmu ideológiu: nastúpil Bismarck a napokon Hitler. Nasledovala vzápätí prusko-francúzska vojna a anexia Poľska a potom v krátkom čase dve svetové vojny. Priatelia, zlo nebýva spravidla nič iné, ako nejaké potenciálne dobro, ktoré je presadené na nesprávne miesto v nesprávny čas a uskutočňované nesprávnym spôsobom. Čo bol vlastne komunizmus? Marxizmus bol politická ekonómia, ktorá vznikla na západe, v továrni Engelsovho otca. Keby sa bol marxizmus realizoval napríklad v Amerike, bol by tam na pôvodnej pôde a bol by navždy zostal len pragmatickou metódou, výrobno-hospodárskym modelom, ktorého konečným zmyslom je vyrobiť niečoho viac, niečo ako fordizmus alebo taylorizmus. Lenže na ruskej  pôde sa z marxizmu stal marxizmus-leninizmus a zakrátko stalinizmus. Čo myslíte, kam sa asi podela príslovečná zbožnosť ruského mužíka po 17. novembri 1917? Do kultu nesmrteľného Lenina a božského Stalina, do nového komunistického náboženstva, ktoré sľubovalo ľudí doviesť do raja, iba s tým rozdielom, že ten raj mal nastať na zemi, a to prostredníctvom strojovej výroby, pretože komunizmus bol genetický kríženec, ktorého západný materializmus počal v lone ruskej religiozity! A prečo sa táto katastrofa, pri ktorej sa vylialo viac krvi ako v oboch svetových vojnách naraz, vôbec odohrala? Pretože ruská inteligencia bola úplne neplodná, nemala tú najmenšiu vlastnú myšlienku o tom, akým zmysluplným smerom by sa Rusko mohlo ďalej uberať. A do tohto duchovného vákua sa vlialo čosi celkom cudzie. Rusi prevzali niečo, pre čo nemali žiaden zmysel, čo nemalo nič spoločné s ruskou národnou dušou, pretože sami nevedeli, čí sú; nemali spojenie so svojou národnou dušou. Podobne ako za čias Petra I., ktorý prekopíroval kompletnú kultúrnu infraštruktúru Západnej Európy do Ruska a za čias Nikonových cirkevných reforiem, ktoré bezmála vykorenili pravoslávie.Správu o tom, aká zúfalá bola ruská národná duša na prelome storočí, podáva Rudolf Steiner: “Najtragickejšie mi vystúpilo pred očami to, čo mi táto ruská národná duša chcela povedať asi okolo roku 1900. Vtedy sa to najtragickejšie odhalilo..., ako vskutku málo je táto ruská národná duša ešte dodnes pochopená.” “Aká zúfalá bola situácia ruskej  národnej duše na začiatku 20. storočia, o tom svedčí skutočnosť, že ona, pretože nenašla žiadnych ľudí, cez ktorých by mohla na zemi pôsobiť, bola nútená inšpirovať takú morálne pochybnú osobnosť ako Rasputina, ktorý sa z jej inšpirácií zo všetkých síl pokúšal prehovoriť cára Mikuláša II., aby nerobil žiadnu všeobecnú mobilizáciu a nevstupoval do 1. svetovej vojny, ktorá potom nasledovala a ktorej katastrofálne následky pre Rusko otvorili bolševikom cestu k uchopeniu moci.” Dámy a páni! Slovensko sa dnes nachádza práve v takej situácii duchovného vákua: slovenská inteligencia, tak kozmopolitná ako aj pronárodná, nemá jasnú vlastnú myšlienku o tom, aké je poslanie slovenskej národnej duše a v čom by vlastne mala spočívať slovenskosť Slováka. Beda nám, ak túto prázdnotu budeme chcieť zaplniť bez námahy, nejakým bezmyšlienkovým preberaním cudzích vzorov! Denne sa hovorí o európskej integrácii. Ale pri tejto integrácii Európy človeka nenapadá nikdy nič iné, než len to, že Slovensko bude spojeným štátom americkým. Tá integrácia, tá nová Európa, je bez akéhokoľvek duchovného obsahu, len na základe hospodárskej produkcie. Najprv sme boli sovietska zväzová republika a teraz máme byť spojený štát americký... Týmto by sa však Európa spreneverila svojmu nenahraditeľnému poslaniu vo svetovom organizme, ako aj kozmickému poslaniu celej tejto planéty. Priatelia, ak sme teraz svedkami hroznej katastrofy medzi Srbmi a Chorvátmi, je to z toho dôvodu, ktorý vám tu teraz vysvetľujem: Srbi a Chorváti nie sú schopní uskutočňovať svoje národné sebavedomie zdravým spôsobom, pretože oni nemôžu a ani nikdy nebudú môcť nadviazať spojenie s duchom svojho národa rovnakým spôsobom ako Západoeurópania. 

Zore slovanskej kultúry

Milí prítomní, sotva by sme niekoho presvedčili, keby sme sa snažili dokazovať, že minulosť Slovenska je rovnako bohatá na svetodejinné udalosti a rozhodujúce kultúrne impulzy ako minulosť národov v Západnej Európe napríklad tým, že naši predkovia mali bohatú ľudovú umeleckú tvorbu alebo že niektorý zo slovenských rodákov vynašiel v Amerike padák. Kostol, do ktorého naše pramatky a praotcovia zatiaľ chodili, nebol postavený v slovenskom štýle, ale v štýle románskom alebo gotickom. A v súčasných encyklopédiách sa na každú slávnu osobnosť z Východu nájde aspoň desať Západoeurópanov. Slovensko ešte nedalo svetu ani renesančnú maľbu ako Taliansko, ani gotické katedrály ako Francúzsko, ani parlamentný systém a lokomotívu ako Anglicko, ani kníhtlač, bankovníctvo a burzu ako Benátčania, Nemci a Holanďania. Aby slovanský svet nemusel mať komplexy v porovnaní so Západnou Európou, musí si uvedomiť tri veci: 1. To, že Slovania v minulosti nedali navonok svetu toľko, koľko Západná Európa, neznamená, že svetu doteraz nič nedávali: lebo oni dávali veľmi veľa, ale vnútorne, duchovne. Pretože však to duchovné patrí k nočnej polovici človeka, nie je navonok také viditeľné, aspoň nie bezprostredne.

2. Slovania boli doteraz len čakajúcou kultúrou, ktorá sa pripravovala, učila od ostatných a šetrila sily, aby prevzala štafetu v čase, keď budú potrebné jej špecifické schopnosti. Každá kultúra má svoje "ročné obdobie", kedy prináša plody.

3. Aby sme mohli rozpoznať latentné vlohy a budúcu veľkosť Slovanov, musíme uplatniť úplne iné meradlá hodnôt, než aké sú teraz bežné.

Všimnime si napríklad tých velikánov Ruska, ktorých mená nadobudli svetový význam. Po prvé si musíme uvedomiť, že ich zatiaľ nebolo veľa. Po druhé, že sa neobjavujú skôr ako v 18. storočí. A po tretie musíme venovať pozornosť oblasti, v ktorej sa preslávili:v literatúre tam, kde sa dotýkala morálnych vrcholkov ľudského ducha, teda toho, čo v človeku presahuje k Bohu (Dostojevskij, Tolstoj, Solovjev); v hudbe, ktorá v sebe nesie nesmiernu šírku citu (Čajkovskij, Korsakov). Keď pracovali vo vede, neboli to kutilovia ako Edison, ktorý podal 1093 patentov a objavil všetko možné od žiarovky a fonografu až po lepiacu pásku na balíky. Ruský vedec pracoval viac v nadhľade, abstraktne, v čistej myšlienkovej oblasti. Lomonosov napríklad ako prvý pochopil, že podstatou horenia je spaľovanie kyslíka a to čiste myšlienkovým experimentom na základe všeobecne známych faktov. Lavoisiére potom potvrdil pravdivosť jeho objavu experimentálne. Spaľovacie motory začali vyvíjať Benz a Diesel, ale až Američania ich dokázali tak odľahčiť a vystupňovať ich účinnosť, že v USA vzlietlo prvé motorové lietadlo (Wright).  Rusi boli napríklad vynikajúci abstraktní matematici (Lobačevskij). Matematika bola možno jedinou vednou oblasťou, v ktorej ani za socializmu nezaostávali (okrem iného zrejme aj preto, že matematikovi stačí namiesto laboratória len papier a ceruzka). Je doslova symbolické, že na posledných majstrovstvách sveta v šachu sa stretol Rus s Indom a na predposledných dvaja Rusi. Východoeurópan vôbec pracuje skôr tam, kde ľudský rozum hraničí s intuíciou, nie tam, kde hraničí s aplikačným detailom. Indovia napríklad vymysleli takú abstraktnú vec ako  symbol pre nulu a desiatkovú pozičnú sústavu. Arabi algebru. Otcom kybernetiky je však Nemec Norbert Wiener. A prvý samočinný analógový počítač (ENIAC) uzrel svetlo sveta v Spojených štátoch. Mendelejevova periodická sústava prvkov je objavom, ktorý má povahu čistého vhľadu do systému prírody, intuitívneho objavenia veľkej prírodnej zákonitosti. Bol to objav zásadného významu, ktorý odvtedy slúži ako samozrejmý rámec pre celú ďalšiu prácu v chémii. Nemci Hahn a Strassman neskôr spojili dostupné poznatky o atómovej štruktúre prvkov s myšlienkou praktickej aplikácie, či už v dobrom (atómová elektráreň) alebo v zlom (atómová bomba). Oboje sa nakoniec uskutočnilo na pôde USA: prvá riadená jadrová reťazová reakcia pod vedením Fermiho a prvá atómová bomba pod vedením Oppenheimera. Tento vzorec sa s určitou pravidelnosťou opakuje, pretože vyplýva zo zákonitosti geografického rozdelenia duševných schopností a neviditeľnej spolupráce ľudského rodu: Na východnej pologuli má objav podobu čistého intuitívneho vhľadu do kozmických zákonov a súvislostí, prielomu do novej oblasti ducha; v strede Európy skrsne myšlienka, ako by sa to dalo použiť; a na západnej pologuli sa to uskutoční. Otcom kozmonautiky je Konstantin Eduardovič Ciolkovskij. Jemu vďačíme za myšlienkové rozpracovanie teórie raketového pohonu (1903), ako aj teórie viacstupňového raketového pohonu (1929). Ciolkovského teoretická koncepcia začala  nadobúdať podobu experimentu v Nemecku (Goddard), kde počas Hitlerovej tretej ríše vzlietli prvé medzikontinentálne rakety (V2). Ale najväčšie dobrodružstvo kozmonautiky - projekt Apollo - uskutočnili Spojené štáty americké. Pritom je príznačné, že Američania nedokázali myšlienkový hlavolam letových dráh na Mesiac rozriešiť sami. Až keď sa vedenia ujal Nemec Werner von Braun, Američania jeho grandióznu koncepciu perfektne uskutočnili. Revolučná myšlienka, ktorá stála na prahu novoveku - že nie Slnko sa točí okolo Zeme ale Zem okolo Slnka - sa zrodila v Poľsku (Kopernik). Zákonitosti pohybu planét matematicky spresnil Kepler na základe celoživotných pozorovaní Tycha de Brahe (obaja žili istý čas v Prahe) a ďalej Newton. A Američania ich využili v podobe medziplanetárnej gravitačnej balistiky technicky, na lety k najvzdialenejším planétam slnečnej sústavy. Genetické inžinierstvo sa dnes považuje za jedno z najprogresívnejších vedných odvetví. Na formulácii samotného pojmu dedičnosti má však najväčšie zásluhy moravský rodák Mendel. Treba si preto jasne uvedomiť, že aj indický riši, ktorý rozjíma osamote na vrcholkoch Himalájí, má svoj významný podiel na výrobe kremíkového mikročipu v kalifornskom Silicon Valley, lebo produkuje do svetového éteru myšlienky, ktoré niekto na druhom konci zemegule detailne dopracuje a uskutoční. Treba vysvetliť našim americkým bratom, že keď ich "napadne" myšlienka, ktorú potom rýchlo utekajú speňažiť, že to nie je len zásluhou ich samotných. Že nám nemôžu naše vlastné myšlienky predávať, ako keby boli len ich vlastné. Taký skreslený dojem vzniká iba tým, že za realitu sa dnes považuje len to, čo sa dá položiť na váhu a odmerať metrom. Je na nás, aby sme duchovným hodnotám vydobili znova takú úctu, aká im patrí. Vzťah medzi Západom a Východom sa podobá na vzťah medzi mužom a ženou: čo od východu roznecuje oheň, to na západe nadobúda tvar. Muž je ten, ktorý doťahuje veci do hmotného konca a preberá vyznamenania za zásluhy a úspech. Ale bez tichej, neviditeľnej podpory svojej manželky by tento úspech nikdy nebol mohol dosiahnuť. Ak sa teda nejaký Slovan doteraz stal významným v celosvetovom meradle, nebolo to spravidla za vynález parného stroja, mikroskopu alebo žiarovky; ale skôr za koncepčnú myšlienkovú prácu, ktorá ležala kdesi na hornej hranici rozumu, kde hraničí s morálnou intuíciou. Okrem Rusov Tolstého, Dostojevského a Solovjeva a Poliaka Kopernika spomeňme českého majstra Jána Husa a husitov, ktorých iniciatívou začala reformácia cirkvi, ktorú potom dokončili Luther, Kalvín a Zwingli. A Slováka narodeného na Morave - Jána Ámosa Komenského - jedného z najväčších mysliteľov 17. storočia, ktorý spojil poznatky novej renesančnej vedy s večnými pravdami ducha do veľkolepého “pansofického”, t. j. vševedného svetonázorového a výchovného systému, ktorý sa mal stať východiskom spoločenskej a ľudskej “všenápravy”. V roku 1641sa Komenský v Londýne pokúšal vytvoriť pansofickú akadémiu. Mala inštitucionálne zabezpečiť ideu pansofizmu (všemúdrosti), t. j. zjednotenia všetkého ľudského poznania, duchovného aj hmotného, na jedinom základe. Nepodarilo sa mu ju však presadiť. Pod vplyvom Francisa Bacona a z praktických potrieb mešťanstva vznikol o štyri roky neskoršie v Anglicku zárodok inštitúcie, ktorá bola (na rozdiel od Komenského zámerov) orientovaná jednostranne len na hmotné poznanie. Teda to, čo je zatiaľ viditeľné zo Slovanstva navonok, to sú len vrcholky ľadovca, osamelé osobnosti, ktoré sa skôr ako ostatní prepracovali k vedomému používaniu svojich vyšších, duchovných schopností. Toho, čo sa doteraz zo slovanského impulzu stalo uvedomelou súčasťou svetovej kultúry, nie je veľa. Slovanská kultúra zatiaľ ako celok ešte neudáva “tón”, nie je určujúca pre kultúru celosvetovú, ako je to teraz v prípade kultúry anglosaskej. Čierni Afričania, Japonci alebo juhoamerickí indiáni, ktorí počúvajú rockovú hudbu z tranzistora a na tričku majú reklamu na Coca-colu sú len symbolom toho, ako prenikavo sa americký spôsob života a systém hodnôt presadzuje vo všetkých častiach sveta. Je to dané tým, že v minulých storočiach vyvrcholil vývoj utilitárneho, pozemsky orientovaného rozumu, ktorý súvisí so špecifickými danosťami západne položených národov. Duševnú silu myslenia, ktorá sa osamostatnila a stala uvedomelou v Aristotelovej logike, exaktné matematické myslenie, použili Západoeurópania na ovládnutie prírody a vedecko-technickú revolúciu, ktorá zmenila tvár sveta. Všimite si  dobre, a premýšľajte o tom, že objav logiky, cieľavedomého používania sylogizmov, ktorý by sa v Aristotelových časoch nedal považovať za nič viac, ako len za myšlienkovú hračku  filozofov, sa v priebehu jedného platónskeho mesiaca (= 2190 rokov) doslova zhmotnil v počítačoch, ktoré rozhodujúcim spôsobom prenikli do všetkých oblastí života a rozhodujú o predstihu  jedného národa pred druhým. Budúcnosť Slovanov teraz nespočíva len v ďalšom vystupňovaní sily rozumu a vedecko-technického pokroku, ktorý práve vyvrcholil, ale zase v niečom nenápadnom, zdanlivo bezvýznamnom: je to očistená a premenená sila cítenia a predstavivosti, rýdza morálna intuícia, aká sa zatiaľ objavila len u výnimočných osobností, ktorá sa má v nadchádzajúcej kultúrnej epoche stať rozhodujúcou poznávacou a tvorivou celospoločenskou silou. Pravdaže, technický pokrok bude napredovať ďalej míľovými krokmi, ale nebude už tým hlavným, o čo pôjde. Ľudia budú čoraz intenzívnejšie prežívať čosi iné: že ani zmnohonásobený technický a výrobný potenciál už nebude prinášať väčší úžitok, kým nebude spojený s morálnym prvkom; čoraz bolestnejšie budú pociťovať prázdnotu života orientovaného na vonkajšie veci a nezmyselnosť kvantitatívnej produkcie, ktorá neobsahuje prvok krásna a ani žiadnym iným spôsobom neslúži ako odrazový mostík pre ducha. Slovanský svet nie je teraz vystavený takým veľkým tlakom, skúškam a odriekaniu náhodou, ani nie preto, že by bol od anglosaského sveta horší; ale preto, že má ťažšiu úlohu: vytvoriť niečo nové, nový spôsob života, ktorý bude adekvátnou odpoveďou na zmenené globálne podmienky. A pri opúšťaní starej formy spoločenskej rovnováhy a hľadaní novej rovnováhy na kvalitatívne vyššom stupni, musí vždy nastať rozkolísanie celého systému, určité kratšie alebo dlhšie obdobie chaosu. Tou odpoveďou však nemôže byť už len technický a rozumový pokrok samotný. To, čo pred nami stojí, sa už nebude dať zvládnuť len vynájdením nejakej novej technológie, žiadnou chytrejšou reorganizáciou hospodárskej politiky, ani zvolením tej ani onej strany. Ľudstvo nebude môcť nájsť odpovede na globálne problémy, ani pokročiť ďalej bez toho, aby zmenilo svoj hodnotový systém, bez vnútorného zušľachtenia. Inými slovami, už sa nebude dať ďalej vyhýbať tomu, aby sme sa zmenili sami. Nestačí meniť politiku, štruktúru kapitálového portfólia, regionálnu štruktúru priemyslu, ani nič podobné. Lebo to je práve to, čo teraz robíme: suplujeme duchovnú činnosť, ktorú by sme mali urobiť, zvýšeným hmotným úsilím. 90% všetkého, čo teraz robíme, by mohlo odpadnúť, keby sme sa trochu namáhali duchovne, keby náš hodnotový systém prešiel vývojom a mohli sme si v dôsledku toho zariadiť život múdrejším spôsobom. Nech sa Američania ďalej pýšia tým, že majú najlepšiu životnú úroveň, pretože majú najviac právnikov a policajtov, najviac lekárov a dolárov preinvestovaných v zdravotníctve a všelijakých službách na jedného obyvateľa, že toho najviac zjedia a spotrebujú. My sa musíme zaskvieť tým, že budeme mať najmenej policajtov, lebo ľudia budú poctiví; najmenej lekárov, lebo ľudia budú zdraví; najmenšiu justíciu, lebo ľudia budú mať vlastný zmysel pre Spravodlivosť; najmenej úradníkov, lebo ľudia budú sami od seba vedieť a robiť, čo treba, a že sa toho málo vyrobí, lebo sa toho aj málo vyplytvá a ľudia sa začnú vzdávať rozličných pseudo-potrieb... My sa musíme naučiť doslova nahradzovať hmotné inštitúcie cnosťami!  Deväť desatín nášho spoločného úsilia vychádza nazmar, lebo pracujeme jeden proti druhému, alebo nezmyselne, naprázdno, alebo zničíme už urobené kvôli svojim slabostiam. Toto budú ľudia teraz prežívať stále šokujúcejším spôsobom: ako sa všetko obracia navnivoč bez vnútornej cnosti! Vážení, tu nebude stačiť pracovať ani dvanásť, ani šestnásť hodín denne! Ľudia by sa, pravda, radšej upracovali k smrti, lebo to je ľahšie, ako sa pozrieť do zrkadla pravdy a prekonať sám seba. Nariekať a žiť biedne bolí menej ako sa vzdať nejakej závislosti či predsudku, na ktorom lipneme, a nechať tak zomrieť časť vlastného ja. Americká kinematografia a literatúra žánru “fiction”v symbolickej skratke predstavuje americkú predstavu o budúcnosti: Američan si ju predstavuje len ako extrapoláciu technického pokroku donekonečna, bez kvalitatívnej premeny duchovnej podstaty človeka. V týchto sci-fi filmoch  ide v podstate vždy len o ten istý systém hodnôt, o ten istý motivačný prierez a tie isté psychologické zápletky na pozadí pokročilejšej technológie. Priemerný Američan 3.a 4. tisícročia sa po duševnej a duchovnej stránke ničím nelíši od dnešného: jeho duševný svet je rovnako obmedzený, životné ciele triviálne, žiadna ušľachtilejšia hodnotová orientácia. S duševným svetom a morálnou kvalitou človeka sa v západnom prístupe k problémom počíta ako s konštantou. To je príznačné pre zníženú schopnosť západnej pologule tvoriť duchovne a snahu riešiť všetko hmotne, technologicky. Novú odpoveď na život dnes však nemôže dať nikto, koho schopnosť aktívne tvoriť je obmedzená iba na hmotnú oblasť - pretože duchovnú nevníma - ale ani nikto, kto je síce v duchovnej sfére, ale je tam len pasívny, neschopný samostatnej tvorby, len skupinového nasledovania. Tú novú, duchovnú odpoveď môžu dať svetu len ozajstné duchovné individuality! Našou úlohou je naučiť sa formovať veci ešte v ich duchovných zárodkoch, nie lopotiť sa s ich hmotnými následkami! Keď je dub ešte malým klíčkom, dá sa vytiahnuť zo zeme dvoma prstami. Keď je už storočný, budete potrebovať dynamit, elektrickú pílu alebo buldozér s reťazami, spálite kanister nafty a kilowatthodiny elektrickej energie. Našou úlohou nie je budovať stále väčšie strojové parky a vytrhávať stále viac storočných dubov - ale naučiť sa ovládať jemnejšie sily. Osud Slovanov sa teraz pritvrdzuje, lebo z pohodlnosti nevyužívajú, nechcú sa naučiť uvádzať do života špecifické sily, ktorými boli obdarení. Každý jednotlivec, každý národ je obdarený schopnosťami, ktoré zodpovedajú jeho úlohe. Sily, ktoré dostal, a nepoužíva ich, sa obracajú proti nemu. Karma je rozdiel medzi tým, čo človek robiť má (jeho úlohou) a tým, čo robí. Keď sa neusiluje “zo všetkých síl”, tak tá časť síl, ktoré necháva ladom, začína pôsobiť ako “karma”, osudový osteň, ktorý ho usmerňuje zvonka, pokiaľ je k svojmu vnútru hluchý. Vinou Slovanov je, že sa usilujú robiť len to a toľko, ako Anglosasi a Germáni, ale nie to, čo robiť majú. Pretože ich úloha a darované schopnosti sú väčšie a hlavne - iného druhu. Rozumiete? Slovania majú preto teraz taký ťažký osud, inak nehodný Európanov, lebo sa blíži čas, kedy budú musieť prevziať štafetu; pijú kalich trpkosti - lebo Boh do nich vložil svoju nádej! Keď sa dvaja atléti budú pripravovať - jeden na okresnú súťaž a druhý na olympiádu - čo myslíte, ktorý z nich bude musieť mať tvrdší režim, ktorý si viac odriekať? No predsa ten lepší! Na to, aby sa západní Slovania mohli vyhnúť takému stupňu rozkladu, aký postihol južných a východných, aby sa život stále viac nezamotával, ale rozmotával, je rozhodujúce jedno: musia sa čím skôr začať starať o to, aby správne pochopili svoju duchovnú úlohu a začali ju vedome plniť! To je však presný opak toho, čo teraz robíme! Namiesto odstránenia problémov sa ich snažíme kompenzovať zvýšeným výrobným a administratívnym úsilím; namiesto investovania do kvality človeka investujeme stále viac do kvantity hmoty, máme stále menej času na duševné obohatenie a duchovné zušľachtenie, lebo nás tlačia vraj dôležitejšie =hmotné problémy a tak “duchovno” musí počkať, a pritom úplne ignorujeme fakt, že tieto hmotné problémy sa množia ako dračie hlavy len preto, že podceňujeme a zanedbávame duchovné potreby človeka. Namiesto toho, aby sme pretriedili klíčky, kým sú malé, sa vidíme, ako budeme dosahovať veľké “úspechy” pri vytrhávaní storočných dubov. Nečudujte sa, vážení poslucháči, že v očiach múdreho človeka, ktorý vie, kedy by sa dali povytŕhať klíčky, je prevažná časť nášho hospodárskeho a politického života len zbytočným pobehovaním a premiestňovaním hmotných predmetov a že musí k nejednej vašej poctivej a úmornej “práci” zaujať tvrdý postoj. Pamätajme, že negatívnou stránkou tej bytosti, ktorá pôsobí od Západu je, že robí zo svojich ľudí stroje, ktoré nakoniec pracujú od rána do večera celkom samoúčelne (tzv. workoholikov), ktorí potom už na akékoľvek vlastné duševné obohatenie alebo zamyslenie nad zmyslom života nemajú čas, lebo večer odpadávajú olúpení o všetky sily do postele, aby ráno zase utekali do práce a sú si navzájom všetci takí zadĺžení, že nemôžu z kola von. Slovanská kultúra začne rozhodujúcim spôsobom pretvárať viditeľný hmotný svet podľa svojho vnútorného založenia až vtedy a do tej miery, do akej sa vyššie duchovné články človeka začnú stávať súčasťou jeho denného vedomia. My vôbec nepotrebujeme vzťahovať svoje sebavedomie do minulosti! Lebo to prevratné majú Slovania svetu ešte len teraz dať! Až Slováci nájdu spojenie k svojej národnej duši, ona ich zjednotí pri spoločnom diele rovnako mocne a rovnako prirodzene, ako ktorýkoľvek západoeurópsky národ v dejinách. Potom, až budeme na to pripravení, archeus Germánov odovzdá žezlo archeovi Slovanov a ten sa stane novým duchom času. Tak ako sa anglosasko-germánska kultúra zrodila doslova v lone kultúry rímskej, zrodí sa slovanská v lone germánskej. Pochodeň novej kultúry sa rozhorí vždy v bode trenia, styčnej plochy dvoch kultúr. Pritom rodiaca sa kultúra sa učí, preberá do seba od tej kultúry, ktorá je práve na vrchole, to, čo táto môže poskytnúť - použije to všetko však len ako odrazový mostík pre rozvinutie vlastných, úplne nových síl, ktoré onú starú kultúru preklenú a prekračujú míľovými krokmi. Aj germánske gardy najprv slúžili v rímskom štáte len ako ľudia druhej alebo tretej kategórie, žoldnieri, otroci, barbari (barbar = neoholený, bez kultúry): aby Rímu vzápätí v neuveriteľne krátkom čase niekoľkých storočí prerástli cez hlavu a vybudovali na jeho troskách gotickú Európu. Aj Slovania chodia teraz “otročiť” do západných krajín za podradné, polovičné mzdy; slovenské dievčatá robia slúžky v anglických domácnostiach. A pritom sa rýchlo učia, prijímajú do seba všetko, čo západná kultúra môže poskytnúť. Zvážte len, že dnes skoro každý mladý človek vo Východnej Európe ovláda angličtinu alebo nejaký iný západoeurópsky jazyk aspoň pasívne, takže môže vnímať a prijímať do seba západnú kultúru plnými dúškami. Západoeurópania však slovanskými jazykmi nerozprávajú skoro vôbec; sú zvyknutí, že to nie je potrebné, pretože sa všade dohodnú vo svojej materštine. To má za následok, že o zážitok duševnej podstaty slovanstva prichádzajú, zostáva im neznámou. Vnímajú ju len cez stereotypné okuliare svojich vlastných televíznych reportérov a žurnalistov. Ani tí, čo do Východnej Európy pricestujú, sa nemôžu intímne spojiť s jej atmosférou, pokiaľ tu nepracujú a nezačnú sa učiť i jazyk. Avšak Slovenka, ktorá pracuje ako slúžka v rodine, už nevidí len naleštené fasády veľkomiest, ale vidí vnútro, vidí im do duše. Pri každom pohybe medzi  západnou a Východnou Európou sa teraz hromadí hmotné bohatstvo na Západe a duchovné bohatstvo, životná skúsenosť na Východe. Dá sa preto očakávať, že zástavu uvedomelého slovanstva vztýčia a ponesú zo začiatku západní Slovania, ktorí do seba dlhý čas prijímali vplyvy germánskeho sebavedomia a rozumovosti, len čo sa im podarí tieto spojiť so slovanskou citovosťou a duchovnosťou. Ich úlohou bude sprostredkovať najkrajšie plody germánskej kultúry slovanskému svetu. Úlohou románskej a anglosasko-germánskej epochy bolo rozvinúť dušu rozumovú a dušu vedomú. Výsledkom uplynulej epochy je tzv. kámamanas (sanskr.), čiže maximálny rozvoj rozumu a osobného sebavedomia človeka. Tento rozum však zatiaľ slúži len na rafinovanejšie ukájanie najnižších pudov a vášní (káma) a ono sebavedomie sa zakladá zatiaľ len na hmotných statkoch. Takéto spojenie manasu s kámou (rozumu s vášňou) bolo potrebné, lebo len tie najhrubšie a najsilnejšie pudy mohli byť tým hnacím motorom, ktorý motivoval ľudí rozvinúť mentálne schopnosti až do krajnosti a sformovať silné ego. Ale Slovania - my teraz celý tento technický a rozumový  potenciál vezmeme a dáme ho do služieb duchovných cností! Pretože Slovania odjakživa neboli zahľadení dolu do zeme, ale hore ku hviezdam a žili v prirodzenej oddanosti duchovnému svetu. Preto slovanské národy museli čakať - kým románska a germánska kultúra nevydá svoje plody - lebo až na ich základe majú vybudovať ďalšie podlažie duchovného chrámu ľudstva.