Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Piata časť..

19. 9. 2008

Zlo je dobro na nesprávnom mieste

Všimnime si dobre, že to, čo je v Západnej Európe zdravým inštinktom,

je už v Strednej a Východnej Európe neprirodzené, ba nebezpečné.

Západoeurópske národy nie sú nacionalistické, šovinistické. Oni majú

len prirodzené, zdravé sebavedomie. Oni sa navzájom nepošpanielčujú,

nepofrancúzšťujú, nepoangličťujú ani nepotaliančujú a ani by sa nikdy

poinačovať nenechali.

Lenže to isté, čo je vo Francúzsku ešte zdravým patriotizmom, to sa

už v Nemecku stáva nacizmom! Po treťom odchode nemeckého národného

archanjela, ktorý inšpiroval skvelé obdobie nemeckej klasickej filozofie,

pozorujeme znova čosi také pozoruhodné, čo sa podobá na “súmrak

bohov”: Po Goetheho smrti na Goetheho, ani na žiadneho z nemeckých

klasikov v ich jedinečnom duchu už nikto nenadviazal, nikto nepokračoval

v diele Schillera, Fichteho, Hegela... nastalo ticho, ako keby

uťal.

Pravdaže, aj v druhej polovici devätnásteho storočia boli v Nemecku

filozofi. Napríklad Nietzsche a Schopenhauer. Títo filozofi však už stratili

spojenie s duchovným svetom. Ako ďaleko majú k morálnemu a duchov-

nému rozletu nemeckej klasickej fiolozofie! Ich životné postrehy boli

brilantné, ale týkali sa len nižšej prirodzenosti človeka.Nietzsche do

smrti vôbec nepochopil, že duchovný svet existuje objektívne; a duchovný

pokrok chápal čisto zoologicky. Ani Nietzsche, ani Schopenhauer si

neboli jasne vedomí, že človek má ešte aj nejakú vyššiu, vznešenejšiu

prirodzenosť než len tú, ktorú postavili na pranier. Nečudo, že sa do ich

filozofie musel vkradnúť určitý životný pesimizmus a cynizmus; že

Nietzsche nakoniec doslova prepadol zúfalstvu a vyhlásil: “Boh je mŕtvy!”.

A do tohto myšlienkového prázdna, pretože Nemci neboli schopní

vytvárať vlastné myšlienky, sa vliali cudzorodé prvky. Jedným z nich

bol územný princíp; druhým pokrvné zväzky. Ale pretože Nemci v skutočnosti

nemajú pre tieto veci vrodený, zdravý zmysel, ale musia definovať

svoju identitu na základe myšlienkových obsahov, urobili z územnej

expanzie filozofiu a z rasizmu ideológiu: nastúpil Bismarck a napokon

Hitler. Nasledovala vzápätí prusko-francúzska vojna a anexia Poľska

a potom v krátkom čase dve svetové vojny.

Priatelia, zlo nebýva spravidla nič iné, ako nejaké potenciálne

dobro, ktoré je presadené na nesprávne miesto v nesprávny čas a

uskutočňované nesprávnym spôsobom.

Čo bol vlastne komunizmus? Marxizmus bol politická ekonómia,

ktorá vznikla na západe, v továrni Engelsovho otca. Keby sa bol marxizmus

realizoval napríklad v Amerike, bol by tam na pôvodnej pôde a bol

by navždy zostal len pragmatickou metódou, výrobno-hospodárskym

modelom, ktorého konečným zmyslom je vyrobiť niečoho viac, niečo

ako fordizmus alebo taylorizmus. Lenže na ruskej pôde sa z marxizmu

stal marxizmus-leninizmus a zakrátko stalinizmus. Čo myslíte, kam sa

asi podela príslovečná zbožnosť ruského mužíka po 17. novembri 1917?

Do kultu nesmrteľného Lenina a božského Stalina, do nového komunistického

náboženstva, ktoré sľubovalo ľudí doviesť do raja, iba s tým

rozdielom, že ten raj mal nastať na zemi, a to prostredníctvom strojovej

výroby, pretože komunizmus bol genetický kríženec, ktorého západný

materializmus počal v lone ruskej religiozity!

A prečo sa táto katastrofa, pri ktorej sa vylialo viac krvi ako v oboch

svetových vojnách naraz, vôbec odohrala? Pretože ruská inteligencia

bola úplne neplodná, nemala tú najmenšiu vlastnú myšlienku o tom,

akým zmysluplným smerom by sa Rusko mohlo ďalej uberať. A do

tohto duchovného vákua sa vlialo čosi celkom cudzie. Rusi prevzali niečo,

pre čo nemali žiaden zmysel, čo nemalo nič spoločné s ruskou národnou

dušou, pretože sami nevedeli, čí sú; nemali spojenie so svojou národnou

dušou. Podobne ako za čias Petra I., ktorý prekopíroval kompletnú

kultúrnu infraštruktúru Západnej Európy do Ruska a za čias Nikonových

cirkevných reforiem, ktoré bezmála vykorenili pravoslávie.19

Správu o tom, aká zúfalá bola ruská národná duša na prelome storočí,

podáva Rudolf Steiner: “Najtragickejšie mi vystúpilo pred očami

to, čo mi táto ruská národná duša chcela povedať asi okolo roku 1900.

Vtedy sa to najtragickejšie odhalilo..., ako vskutku málo je táto ruská

národná duša ešte dodnes pochopená.”

“Aká zúfalá bola situácia ruskej národnej duše na začiatku 20.

storočia, o tom svedčí skutočnosť, že ona, pretože nenašla žiadnych

ľudí, cez ktorých by mohla na zemi pôsobiť, bola nútená inšpirovať

takú morálne pochybnú osobnosť ako Rasputina, ktorý sa z jej inšpirácií

zo všetkých síl pokúšal prehovoriť cára Mikuláša II., aby nerobil

žiadnu všeobecnú mobilizáciu a nevstupoval do 1. svetovej vojny, ktorá

potom nasledovala a ktorej katastrofálne následky pre Rusko otvorili

bolševikom cestu k uchopeniu moci.”

Dámy a páni! Slovensko sa dnes nachádza práve v takej situácii

duchovného vákua: slovenská inteligencia, tak kozmopolitná ako aj pronárodná,

nemá jasnú vlastnú myšlienku o tom, aké je poslanie slovenskej

národnej duše a v čom by vlastne mala spočívať slovenskosť Slováka.

Beda nám, ak túto prázdnotu budeme chcieť zaplniť bez námahy,

nejakým bezmyšlienkovým preberaním cudzích vzorov!

Denne sa hovorí o európskej integrácii. Ale pri tejto integrácii Európy

človeka nenapadá nikdy nič iné, než len to, že Slovensko bude spojeným

štátom americkým. Tá integrácia, tá nová Európa, je bez akéhokoľvek

duchovného obsahu, len na základe hospodárskej produkcie.

Najprv sme boli sovietska zväzová republika a teraz máme byť spojený

štát americký... Týmto by sa však Európa spreneverila svojmu nenahraditeľnému

poslaniu vo svetovom organizme, ako aj kozmickému poslaniu

celej tejto planéty.

Priatelia, ak sme teraz svedkami hroznej katastrofy medzi Srbmi a

Chorvátmi, je to z toho dôvodu, ktorý vám tu teraz vysvetľujem: Srbi a

Chorváti nie sú schopní uskutočňovať svoje národné sebavedomie zdravým

spôsobom, pretože oni nemôžu a ani nikdy nebudú môcť nadviazať

spojenie s duchom svojho národa rovnakým spôsobom ako Západoeurópania.

Zore slovanskej kultúry

ilí prítomní, sotva by sme niekoho presvedčili, keby

sme sa snažili dokazovať, že minulosť Slovenska je

rovnako bohatá na svetodejinné udalosti a rozhodujúce

kultúrne impulzy ako minulosť národov v Západnej

Európe napríklad tým, že naši predkovia mali bohatú

ľudovú umeleckú tvorbu alebo že niektorý zo slovenských

rodákov vynašiel v Amerike padák. Kostol,

do ktorého naše pramatky a praotcovia zatiaľ chodili, nebol

postavený v slovenskom štýle, ale v štýle románskom alebo gotickom.

A v súčasných encyklopédiách sa na každú slávnu osobnosť z

Východu nájde aspoň desať Západoeurópanov. Slovensko ešte nedalo

svetu ani renesančnú maľbu ako Taliansko, ani gotické katedrály ako

Francúzsko, ani parlamentný systém a lokomotívu ako Anglicko, ani

kníhtlač, bankovníctvo a burzu ako Benátčania, Nemci a Holanďania.

Aby slovanský svet nemusel mať komplexy v porovnaní so Západnou

Európou, musí si uvedomiť tri veci:

1. To, že Slovania v minulosti nedali navonok svetu

toľko, koľko Západná Európa, neznamená, že svetu doteraz

nič nedávali: lebo oni dávali veľmi veľa, ale vnútorne,

duchovne. Pretože však to duchovné patrí k nočnej

polovici človeka, nie je navonok také viditeľné, aspoň

nie bezprostredne.

2. Slovania boli doteraz len čakajúcou kultúrou, ktorá

sa pripravovala, učila od ostatných a šetrila sily, aby prevzala

štafetu v čase, keď budú potrebné jej špecifické

schopnosti. Každá kultúra má svoje "ročné obdobie", kedy

prináša plody.

3. Aby sme mohli rozpoznať latentné vlohy a budúcu

veľkosť Slovanov, musíme uplatniť úplne iné meradlá

hodnôt, než aké sú teraz bežné.

Všimnime si napríklad tých velikánov Ruska, ktorých mená nadobudli

svetový význam. Po prvé si musíme uvedomiť, že ich zatiaľ nebolo

veľa. Po druhé, že sa neobjavujú skôr ako v 18. storočí. A po tretie

musíme venovať pozornosť oblasti, v ktorej sa preslávili:v literatúre

tam, kde sa dotýkala morálnych vrcholkov ľudského ducha, teda toho,

čo v človeku presahuje k Bohu (Dostojevskij, Tolstoj, Solovjev); v hudbe,

ktorá v sebe nesie nesmiernu šírku citu (Čajkovskij, Korsakov). Keď

pracovali vo vede, neboli to kutilovia ako Edison, ktorý podal 1093

patentov a objavil všetko možné od žiarovky a fonografu až po lepiacu

pásku na balíky. Ruský vedec pracoval viac v nadhľade, abstraktne, v

čistej myšlienkovej oblasti. Lomonosov napríklad ako prvý pochopil,

že podstatou horenia je spaľovanie kyslíka a to čiste myšlienkovým

experimentom na základe všeobecne známych faktov. Lavoisiére potom

potvrdil pravdivosť jeho objavu experimentálne. Spaľovacie motory začali

vyvíjať Benz a Diesel, ale až Američania ich dokázali tak odľahčiť

a vystupňovať ich účinnosť, že v USA vzlietlo prvé motorové lietadlo

(Wright).

 

Rusi boli napríklad vynikajúci abstraktní matematici (Lobačevskij).

Matematika bola možno jedinou vednou oblasťou, v ktorej ani za socializmu

nezaostávali (okrem iného zrejme aj preto, že matematikovi stačí

namiesto laboratória len papier a ceruzka).

Je doslova symbolické, že na posledných majstrovstvách sveta v šachu

sa stretol Rus s Indom a na predposledných dvaja Rusi. Východoeurópan

vôbec pracuje skôr tam, kde ľudský rozum hraničí s intuíciou,

nie tam, kde hraničí s aplikačným detailom.

Indovia napríklad vymysleli takú abstraktnú vec ako symbol pre

nulu a desiatkovú pozičnú sústavu. Arabi algebru. Otcom kybernetiky

je však Nemec Norbert Wiener. A prvý samočinný analógový počítač

(ENIAC) uzrel svetlo sveta v Spojených štátoch.

Mendelejevova periodická sústava prvkov je objavom, ktorý má povahu

čistého vhľadu do systému prírody, intuitívneho objavenia veľkej

prírodnej zákonitosti. Bol to objav zásadného významu, ktorý odvtedy

slúži ako samozrejmý rámec pre celú ďalšiu prácu v chémii. Nemci

Hahn a Strassman neskôr spojili dostupné poznatky o atómovej štruktúre

prvkov s myšlienkou praktickej aplikácie, či už v dobrom (atómová

elektráreň) alebo v zlom (atómová bomba). Oboje sa nakoniec uskutočnilo

na pôde USA: prvá riadená jadrová reťazová reakcia pod vedením

Fermiho a prvá atómová bomba pod vedením Oppenheimera.

Tento vzorec sa s určitou pravidelnosťou opakuje, pretože vyplýva

zo zákonitosti geografického rozdelenia duševných schopností a neviditeľnej

spolupráce ľudského rodu: Na východnej pologuli má objav

podobu čistého intuitívneho vhľadu do kozmických zákonov a

súvislostí, prielomu do novej oblasti ducha; v strede Európy skrsne

myšlienka, ako by sa to dalo použiť; a na západnej pologuli sa to

uskutoční.

Otcom kozmonautiky je Konstantin Eduardovič Ciolkovskij. Jemu

vďačíme za myšlienkové rozpracovanie teórie raketového pohonu (1903),

ako aj teórie viacstupňového raketového pohonu (1929). Ciolkovského

teoretická koncepcia začala nadobúdať podobu experimentu v Nemecku

(Goddard), kde počas Hitlerovej tretej ríše vzlietli prvé medzikontinentálne

rakety (V2). Ale najväčšie dobrodružstvo kozmonautiky - projekt

Apollo - uskutočnili Spojené štáty americké. Pritom je príznačné,

že Američania nedokázali myšlienkový hlavolam letových dráh na Mesiac

rozriešiť sami. Až keď sa vedenia ujal Nemec Werner von Braun,

Američania jeho grandióznu koncepciu perfektne uskutočnili.20

Revolučná myšlienka, ktorá stála na prahu novoveku - že nie Slnko

sa točí okolo Zeme ale Zem okolo Slnka - sa zrodila v Poľsku (Kopernik).

Zákonitosti pohybu planét matematicky spresnil Kepler na základe

celoživotných pozorovaní Tycha de Brahe (obaja žili istý čas v

Prahe) a ďalej Newton. A Američania ich využili v podobe medziplanetárnej

gravitačnej balistiky technicky, na lety k najvzdialenejším planétam

slnečnej sústavy.

Genetické inžinierstvo sa dnes považuje za jedno z najprogresívnejších

vedných odvetví. Na formulácii samotného pojmu dedičnosti má

však najväčšie zásluhy moravský rodák Mendel.

Treba si preto jasne uvedomiť, že aj indický riši, ktorý rozjíma

osamote na vrcholkoch Himalájí, má svoj významný podiel na výrobe

kremíkového mikročipu v kalifornskom Silicon Valley, lebo

produkuje do svetového éteru myšlienky, ktoré niekto na druhom

konci zemegule detailne dopracuje a uskutoční. Treba vysvetliť našim

americkým bratom, že keď ich "napadne" myšlienka, ktorú potom rýchlo

utekajú speňažiť, že to nie je len zásluhou ich samotných. Že nám nemôžu

naše vlastné myšlienky predávať, ako keby boli len ich vlastné. Taký

skreslený dojem vzniká iba tým, že za realitu sa dnes považuje len to, čo

sa dá položiť na váhu a odmerať metrom. Je na nás, aby sme duchovným

hodnotám vydobili znova takú úctu, aká im patrí.

Vzťah medzi Západom a Východom sa podobá na vzťah medzi mužom

a ženou: čo od východu roznecuje oheň, to na západe nadobúda

tvar. Muž je ten, ktorý doťahuje veci do hmotného konca a preberá

vyznamenania za zásluhy a úspech. Ale bez tichej, neviditeľnej podpory

svojej manželky by tento úspech nikdy nebol mohol dosiahnuť.21

Ak sa teda nejaký Slovan doteraz stal významným v celosvetovom

meradle, nebolo to spravidla za vynález parného stroja, mikroskopu

alebo žiarovky; ale skôr za koncepčnú myšlienkovú prácu, ktorá ležala

kdesi na hornej hranici rozumu, kde hraničí s morálnou intuíciou. Okrem

Rusov Tolstého, Dostojevského a Solovjeva a Poliaka Kopernika spomeňme

českého majstra Jána Husa a husitov, ktorých iniciatívou začala

reformácia cirkvi, ktorú potom dokončili Luther, Kalvín a Zwingli. A

Slováka narodeného na Morave - Jána Ámosa Komenského - jedného

z najväčších mysliteľov 17. storočia, ktorý spojil poznatky novej renesančnej

vedy s večnými pravdami ducha do veľkolepého “pansofického”,

t. j. vševedného svetonázorového a výchovného systému, ktorý sa mal

stať východiskom spoločenskej a ľudskej “všenápravy”.

V roku 1641sa Komenský v Londýne pokúšal vytvoriť pansofickú

akadémiu. Mala inštitucionálne zabezpečiť ideu pansofizmu (všemúdrosti),

t. j. zjednotenia všetkého ľudského poznania, duchovného aj hmotného,

na jedinom základe. Nepodarilo sa mu ju však presadiť. Pod vplyvom

Francisa Bacona a z praktických potrieb mešťanstva vznikol o štyri

roky neskoršie v Anglicku zárodok inštitúcie, ktorá bola (na rozdiel od

Komenského zámerov) orientovaná jednostranne len na hmotné poznanie.

Teda to, čo je zatiaľ viditeľné zo Slovanstva navonok, to sú len

vrcholky ľadovca, osamelé osobnosti, ktoré sa skôr ako ostatní prepracovali

k vedomému používaniu svojich vyšších, duchovných

schopností. Toho, čo sa doteraz zo slovanského impulzu stalo uvedomelou

súčasťou svetovej kultúry, nie je veľa. Slovanská kultúra zatiaľ

ako celok ešte neudáva “tón”, nie je určujúca pre kultúru celosvetovú,

ako je to teraz v prípade kultúry anglosaskej. Čierni Afričania, Japonci

alebo juhoamerickí indiáni, ktorí počúvajú rockovú hudbu z tranzistora

a na tričku majú reklamu na Coca-colu sú len symbolom toho, ako

prenikavo sa americký spôsob života a systém hodnôt presadzuje vo

všetkých častiach sveta.

Je to dané tým, že v minulých storočiach vyvrcholil vývoj utilitárneho,

pozemsky orientovaného rozumu, ktorý súvisí so špecifickými danosťami

západne položených národov. Duševnú silu myslenia, ktorá sa

osamostatnila a stala uvedomelou v Aristotelovej logike, exaktné matematické

myslenie, použili Západoeurópania na ovládnutie prírody a

vedecko-technickú revolúciu, ktorá zmenila tvár sveta. Všimite si dobre,

a premýšľajte o tom, že objav logiky, cieľavedomého používania

sylogizmov, ktorý by sa v Aristotelových časoch nedal považovať za

nič viac, ako len za myšlienkovú hračku filozofov, sa v priebehu jedného

platónskeho mesiaca (= 2190 rokov) doslova zhmotnil v počítačoch,

ktoré rozhodujúcim spôsobom prenikli do všetkých oblastí života a rozhodujú

o predstihu jedného národa pred druhým.22

Budúcnosť Slovanov teraz nespočíva len v ďalšom vystupňovaní

sily rozumu a vedecko-technického pokroku, ktorý práve vyvrcholil,

ale zase v niečom nenápadnom, zdanlivo bezvýznamnom: je to

očistená a premenená sila cítenia a predstavivosti, rýdza morálna

intuícia, aká sa zatiaľ objavila len u výnimočných osobností, ktorá

sa má v nadchádzajúcej kultúrnej epoche stať rozhodujúcou poznávacou

a tvorivou celospoločenskou silou.

Pravdaže, technický pokrok bude napredovať ďalej míľovými krokmi,

ale nebude už tým hlavným, o čo pôjde. Ľudia budú čoraz intenzívnejšie

prežívať čosi iné: že ani zmnohonásobený technický a výrobný

potenciál už nebude prinášať väčší úžitok, kým nebude spojený s

morálnym prvkom; čoraz bolestnejšie budú pociťovať prázdnotu života

orientovaného na vonkajšie veci a nezmyselnosť kvantitatívnej produkcie,

ktorá neobsahuje prvok krásna a ani žiadnym iným spôsobom neslúži

ako odrazový mostík pre ducha.

Slovanský svet nie je teraz vystavený takým veľkým tlakom, skúškam

a odriekaniu náhodou, ani nie preto, že by bol od anglosaského sveta

horší; ale preto, že má ťažšiu úlohu: vytvoriť niečo nové, nový spôsob

života, ktorý bude adekvátnou odpoveďou na zmenené globálne podmienky.

A pri opúšťaní starej formy spoločenskej rovnováhy a hľadaní

novej rovnováhy na kvalitatívne vyššom stupni, musí vždy nastať rozkolísanie

celého systému, určité kratšie alebo dlhšie obdobie chaosu.

Tou odpoveďou však nemôže byť už len technický a rozumový pokrok

samotný. To, čo pred nami stojí, sa už nebude dať zvládnuť len

vynájdením nejakej novej technológie, žiadnou chytrejšou reorganizáciou

hospodárskej politiky, ani zvolením tej ani onej strany.

Ľudstvo nebude môcť nájsť odpovede na globálne problémy, ani pokročiť

ďalej bez toho, aby zmenilo svoj hodnotový systém, bez vnútorného

zušľachtenia. Inými slovami, už sa nebude dať ďalej vyhýbať tomu,

aby sme sa zmenili sami. Nestačí meniť politiku, štruktúru kapitálového

portfólia, regionálnu štruktúru priemyslu, ani nič podobné.

Lebo to je práve to, čo teraz robíme: suplujeme duchovnú činnosť,

ktorú by sme mali urobiť, zvýšeným hmotným úsilím. 90% všetkého,

čo teraz robíme, by mohlo odpadnúť, keby sme sa trochu namáhali

duchovne, keby náš hodnotový systém prešiel vývojom a mohli sme si v

dôsledku toho zariadiť život múdrejším spôsobom.

Nech sa Američania ďalej pýšia tým, že majú najlepšiu životnú úroveň,

pretože majú najviac právnikov a policajtov, najviac lekárov a

dolárov preinvestovaných v zdravotníctve a všelijakých službách na jedného

obyvateľa, že toho najviac zjedia a spotrebujú. My sa musíme

zaskvieť tým, že budeme mať najmenej policajtov, lebo ľudia budú poctiví;

najmenej lekárov, lebo ľudia budú zdraví; najmenšiu justíciu, lebo

ľudia budú mať vlastný zmysel pre Spravodlivosť; najmenej úradníkov,

lebo ľudia budú sami od seba vedieť a robiť, čo treba, a že sa toho

málo vyrobí, lebo sa toho aj málo vyplytvá a ľudia sa začnú vzdávať

rozličných pseudo-potrieb... My sa musíme naučiť doslova nahradzovať

hmotné inštitúcie cnosťami!

Deväť desatín nášho spoločného úsilia vychádza nazmar, lebo pracujeme

jeden proti druhému, alebo nezmyselne, naprázdno, alebo zničíme

už urobené kvôli svojim slabostiam. Toto budú ľudia teraz prežívať

stále šokujúcejším spôsobom: ako sa všetko obracia navnivoč bez vnútornej

cnosti!

Vážení, tu nebude stačiť pracovať ani dvanásť, ani šestnásť hodín

denne! Ľudia by sa, pravda, radšej upracovali k smrti, lebo to je ľahšie,

ako sa pozrieť do zrkadla pravdy a prekonať sám seba. Nariekať a žiť

biedne bolí menej ako sa vzdať nejakej závislosti či predsudku, na ktorom

lipneme, a nechať tak zomrieť časť vlastného ja.

Americká kinematografia a literatúra žánru “fiction”v symbolickej

skratke predstavuje americkú predstavu o budúcnosti: Američan si ju

predstavuje len ako extrapoláciu technického pokroku donekonečna,

bez kvalitatívnej premeny duchovnej podstaty človeka. V týchto fictionfilmoch

ide v podstate vždy len o ten istý systém hodnôt, o ten istý

motivačný prierez a tie isté psychologické zápletky na pozadí pokročilejšej

technológie. Priemerný Američan 3.a 4. tisícročia sa po duševnej a

duchovnej stránke ničím nelíši od dnešného: jeho duševný svet je rovnako

obmedzený, životné ciele triviálne, žiadna ušľachtilejšia hodnotová orientácia.

S duševným svetom a morálnou kvalitou človeka sa v západnom

prístupe k problémom počíta ako s konštantou. To je príznačné

pre zníženú schopnosť západnej pologule tvoriť duchovne a snahu riešiť

všetko hmotne, technologicky. Novú odpoveď na život dnes však nemôže

dať nikto, koho schopnosť aktívne tvoriť je obmedzená iba

na hmotnú oblasť - pretože duchovnú nevníma - ale ani nikto, kto

je síce v duchovnej sfére, ale je tam len pasívny, neschopný samostatnej

tvorby, len skupinového nasledovania. Tú novú, duchovnú

odpoveď môžu dať svetu len ozajstné duchovné individuality!

Našou úlohou je naučiť sa formovať veci ešte v ich duchovných

zárodkoch, nie lopotiť sa s ich hmotnými následkami! Keď je dub

ešte malým klíčkom, dá sa vytiahnuť zo zeme dvoma prstami. Keď je

už storočný, budete potrebovať dynamit, elektrickú pílu alebo buldozér

s reťazami, spálite kanister nafty a kilowatthodiny elektrickej energie.

Našou úlohou nie je budovať stále väčšie strojové parky a vytrhávať

stále viac storočných dubov - ale naučiť sa ovládať jemnejšie sily, po65

mocou ktorých budeme veci ovplyvňovať včas a elegantnejším spôsobom.

Osud Slovanov sa teraz pritvrdzuje, lebo z pohodlnosti nevyužívajú,

nechcú sa naučiť uvádzať do života špecifické sily, ktorými

boli obdarení. Každý jednotlivec, každý národ je obdarený schopnosťami,

ktoré zodpovedajú jeho úlohe. Sily, ktoré dostal, a nepoužíva ich,

sa obracajú proti nemu. Karma je rozdiel medzi tým, čo človek robiť

má (jeho úlohou) a tým, čo robí. Keď sa neusiluje “zo všetkých síl”, tak

tá časť síl, ktoré necháva ladom, začína pôsobiť ako “karma”, osudový

osteň, ktorý ho usmerňuje zvonka, pokiaľ je k svojmu vnútru hluchý.

Vinou Slovanov je, že sa usilujú robiť len to a toľko, ako Anglosasi

a Germáni, ale nie to, čo robiť majú. Pretože ich úloha a darované

schopnosti sú väčšie a hlavne - iného druhu. Rozumiete? Slovania

majú preto teraz taký ťažký osud, inak nehodný Európanov, lebo sa blíži

čas, kedy budú musieť prevziať štafetu; pijú kalich trpkosti - lebo Boh

do nich vložil svoju nádej! Keď sa dvaja atléti budú pripravovať - jeden

na okresnú súťaž a druhý na olympiádu - čo myslíte, ktorý z nich bude

musieť mať tvrdší režim, ktorý si viac odriekať? No predsa ten lepší!

Na to, aby sa západní Slovania mohli vyhnúť takému stupňu rozkladu,

aký postihol južných a východných, aby sa život stále viac nezamotával,

ale rozmotával, je rozhodujúce jedno: musia sa čím skôr

začať starať o to, aby správne pochopili svoju duchovnú úlohu a

začali ju vedome plniť!

To je však presný opak toho, čo teraz robíme! Namiesto odstránenia

problémov sa ich snažíme kompenzovať zvýšeným výrobným a administratívnym

úsilím; namiesto investovania do kvality človeka investujeme

stále viac do kvantity hmoty, máme stále menej času na duševné

obohatenie a duchovné zušľachtenie, lebo nás tlačia vraj dôležitejšie

=hmotné problémy a tak “duchovno” musí počkať, a pritom úplne ignorujeme

fakt, že tieto hmotné problémy sa množia ako dračie hlavy len

preto, že podceňujeme a zanedbávame duchovné potreby človeka.

Namiesto toho, aby sme pretriedili klíčky, kým sú malé, sa vidíme,

ako budeme dosahovať veľké “úspechy” pri vytrhávaní storočných dubov.

Nečudujte sa, vážení poslucháči, že v očiach múdreho človeka,

ktorý vie, kedy by sa dali povytŕhať klíčky, je prevažná časť nášho

hospodárskeho a politického života len zbytočným pobehovaním a premiestňovaním

hmotných predmetov a že musí k nejednej vašej poctivej

a úmornej “práci” zaujať tvrdý postoj.

Pamätajme, že negatívnou stránkou tej bytosti, ktorá pôsobí od Západu

je, že robí zo svojich ľudí stroje, ktoré nakoniec pracujú od rána

do večera celkom samoúčelne (tzv. workoholikov), ktorí potom už na

akékoľvek vlastné duševné obohatenie alebo zamyslenie nad zmyslom

života nemajú čas, lebo večer odpadávajú olúpení o všetky sily do postele,

aby ráno zase utekali do práce a sú si navzájom všetci takí zadĺžení,

že nemôžu z kola von.

Slovanská kultúra začne rozhodujúcim spôsobom pretvárať viditeľný

hmotný svet podľa svojho vnútorného založenia až vtedy a

do tej miery, do akej sa vyššie duchovné články človeka začnú stávať

súčasťou jeho denného vedomia.

My vôbec nepotrebujeme vzťahovať svoje sebavedomie do minulosti!

Lebo to prevratné majú Slovania svetu ešte len teraz dať! Až Slováci

nájdu spojenie k svojej národnej duši, ona ich zjednotí pri spoločnom

diele rovnako mocne a rovnako prirodzene, ako ktorýkoľvek západoeurópsky

národ v dejinách. Potom, až budeme na to pripravení, archeus

Germánov odovzdá žezlo archeovi Slovanov a ten sa stane novým duchom

času.

Tak ako sa anglosasko-germánska kultúra zrodila doslova v lone

kultúry rímskej, zrodí sa slovanská v lone germánskej. Pochodeň novej

kultúry sa rozhorí vždy v bode trenia, styčnej plochy dvoch kultúr.

Pritom rodiaca sa kultúra sa učí, preberá do seba od tej kultúry, ktorá je

práve na vrchole, to, čo táto môže poskytnúť - použije to všetko však

len ako odrazový mostík pre rozvinutie vlastných, úplne nových síl,

ktoré onú starú kultúru preklenú a prekračujú míľovými krokmi.

Aj germánske gardy najprv slúžili v rímskom štáte len ako ľudia

druhej alebo tretej kategórie, žoldnieri, otroci, barbari (barbar = neoholený,

bez kultúry): aby Rímu vzápätí v neuveriteľne krátkom čase niekoľkých

storočí prerástli cez hlavu a vybudovali na jeho troskách gotickú

Európu.

Aj Slovania chodia teraz “otročiť” do západných krajín za podradné,

polovičné mzdy; slovenské dievčatá robia slúžky v anglických domácnostiach.

A pritom sa rýchlo učia, prijímajú do seba všetko, čo západná

kultúra môže poskytnúť. Zvážte len, že dnes skoro každý mladý človek

vo Východnej Európe ovláda angličtinu alebo nejaký iný západoeurópsky

jazyk aspoň pasívne, takže môže vnímať a prijímať do seba západnú

kultúru plnými dúškami. Západoeurópania však slovanskými jazykmi

nerozprávajú skoro vôbec; sú zvyknutí, že to nie je potrebné, pretože sa

všade dohodnú vo svojej materštine. To má za následok, že o zážitok

duševnej podstaty slovanstva prichádzajú, zostáva im neznámou. Vnímajú

ju len cez stereotypné okuliare svojich vlastných televíznych reportérov

a žurnalistov. Ani tí, čo do Východnej Európy pricestujú, sa

nemôžu intímne spojiť s jej atmosférou, pokiaľ tu nepracujú a nezačnú

sa učiť i jazyk. Avšak Slovenka, ktorá pracuje ako slúžka v rodine, už

nevidí len naleštené fasády veľkomiest, ale vidí vnútro, vidí im do duše.

Pri každom pohybe medzi Západnou a Východnou Európou sa teraz

hromadí hmotné bohatstvo na Západe a duchovné bohatstvo, životná

skúsenosť na Východe.

Dá sa preto očakávať, že zástavu uvedomelého slovanstva vztýčia a

ponesú zo začiatku západní Slovania, ktorí do seba dlhý čas prijímali

vplyvy germánskeho sebavedomia a rozumovosti, len čo sa im podarí

tieto spojiť so slovanskou citovosťou a duchovnosťou. Ich úlohou bude

sprostredkovať najkrajšie plody germánskej kultúry slovanskému svetu.

Úlohou románskej a anglosasko-germánskej epochy bolo rozvinúť

dušu rozumovú a dušu vedomú. Výsledkom uplynulej epochy je tzv.

kámamanas (sanskr.), čiže maximálny rozvoj rozumu a osobného sebavedomia

človeka. Tento rozum však zatiaľ slúži len na rafinovanejšie

ukájanie najnižších pudov a vášní (káma) a ono sebavedomie sa zakladá

zatiaľ len na hmotných statkoch. Takéto spojenie manasu s kámou

(rozumu s vášňou) bolo potrebné, lebo len tie najhrubšie a najsilnejšie

pudy mohli byť tým hnacím motorom, ktorý motivoval ľudí rozvinúť

mentálne schopnosti až do krajnosti a sformovať silné ego.

Ale Slovania - my teraz celý tento technický a rozumový potenciál

vezmeme a dáme ho do služieb duchovných cností! Pretože Slovania

odjakživa neboli zahľadení dolu do zeme, ale hore ku hviezdam a žili v

prirodzenej oddanosti duchovnému svetu. Preto slovanské národy museli

čakať - kým románska a germánska kultúra nevydá svoje plody - lebo

až na ich základe majú vybudovať ďalšie podlažie duchovného chrámu

ľudstva.

 

 
Reklama