Choď na obsah Choď na menu
 


Druhá časť..

19. 9. 2008

Pravá a ľavá hemisféra mozgu

Dichotómia medzi nočnou a dennou polovicou človeka má vzťah k hemisféram mozgu. Je všeobecne známe, že mozgové hemisféry majú špecializované funkcie: ľavá je racionálna, analytická, pravá intuitívna, syntetická; ľavá vypočítavá, pravá obrazná; ľavá je orientovaná na jazyk, pravá na vnímanie priestoru. Pravá polovica mozgu má užší vzťah k nočnej polovici človeka, ľavá k dennej. Keď muž rozpráva, je na počítačovom tomografe vidieť väčšiu tepelnú aktivitu v ľavej polovici mozgu; keď rozpráva žena, sú rozsvietené viac centrá v pravej polovici. Muž totiž dbá pri prejave viac o logický sled myšlienok, zatiaľčo žena vlieva do vyjadrovania viac citu. Podobne pri vnímaní jazyka muž dbá v prvom pláne o samotný informačný obsah slov, bez ohľadu na to, ako sú hovorené. Žena viac vníma zafarbenie, atmosféru, citovú náplň slov, bez ohľadu na ich formálny význam. Tak je schopná prijať aj “informáciu medzi riadkami”. Keď rozstrihnete fotografiu človeka na dve polovice a zlepíte spolu dve ľavé a potom dve pravé polovice tváre, dostanete dve fotografie dvoch rozličných osôb: nočného a denného človeka. Je zaujímavé, že tieto dve osoby môžu dávať najavo odlišné duševné nálady: jedna môže byť veselšia a druhá smutná, jedna bezstarostná, druhá skľúčená. Keď je napríklad ľavá veselá a pravá smutná, taký človek sa bude verbálne prejavovať ako optimista; no ak “vypnete zvuk”, vidíte, že všetkými neverbálnymi komunikačnými kanálmi ako sú mimika, gestikulácia, držanie tela, dáva jeho duša najavo, že jej je do plaču. Keď tomu človeku poviete, že je nejaký smutný, jeho denná, racionálna polovica to bude rázne popierať. Ale ak sa prihovoríte k jeho nočnej polovici rečou tela, táto okamžite odpovedá opakovaním giest a telesných postojov vyjadrujúcich skleslosť a beznádej, a takto vám vyžaluje celý svoj bôľ. Je to akoby ste sa rozprávali dvoma jazykmi s dvoma bytosťami naraz, z ktorých jedna o druhej nič nevedia. Nočná bytosť môže prejavovať značne odlišné, niekedy menej ušľachtilé, ale niekedy aj oveľa ušľachtilejšie a vznešenejšie postoje ako denná. Keďže denná polovica je mužská a nočná ženská, je aj spôsob komunikácie u muža a u ženy odlišný. Zatiaľčo muž sa pozná okrem činov viac podľa toho, čo hovorí a čo si myslí, komunikuje žena skôr neverbálne. Z toho vznikajú aj určité nedorozumenia medzi marťanským a venušanským pohlavím. Mužovi sa môže zdať, že povedal žene to, čo chcela počuť; zatiaľčo žena pritom mohla prijať informácie značne odlišného obsahu, pretože má “prijímačku” nastavenú na nočný kanál, zatiaľ čo on vysiela na dennom. Kým muži vnímajú “dennú polovicu jazyka”, teda to, čo z rečového prejavu zostane, keď ho zachytíte na papier; žena vníma “nočnú polovicu jazyka”, intonáciu, farbu hlasu, atmosféru, teda to, čo sa zachytiť nedá, čo zostáva nevypovedané - a z toho čerpá informácie. Preto ak v rytierskych časoch bolo cnosťou ženy mlčať v spoločnosti mužov, nebolo to preto, že by sa nesmela prejavovať; pretože ona sa prejavovala a komunikovala veľmi intenzívne, ale na neverbálnom kanáli. Vyjadrovacím nástrojom muža je hovorené slovo, jazykom ženy je reč tela. Preto “muž miluje očami, žena ušami.” Preto aj platí, že vzhľad manželiek je formou neverbálnej komunikácie medzi mužmi: prostredníctvom manželiek komunikujú ich nočné polovice.

Zemské pologule

Nielen ľudský mozog má dve hemisféry - ľavú a pravú - ale aj celá zemská bytosť má dve hemisféry, čiže pologule: západnú a východnú. Západná pologuľa je viac mužská, extenzívna, extrovertná; východ ná viac ženská, intenzívna, introvertná. Západná je racionálnejšia, východná intuitívnejšia. Vedecko-technická revolúcia prišla zo Západu. Od východu prichádzajú náboženstvá (“ex oriente lux”). Na Východe sa technika viac či menej kopíruje. A na Západe je náboženstvo de fakto len formalizmom. Na Východe je náboženstvo životnou miazgou, ktorá určuje človeku denno-denne každý jeho pohyb. Na Západe sa z neho stáva odťažitý abstraktný systém, ktorý stráca rozhodujúci vplyv na každodenný život človeka.  Západná pologuľa je aktívnejšia, asertívna; východná pasívnejšia, receptívna. Na Západe sme hyper-aktívni, pracujeme aj v noci, berieme prášky na spanie, lebo nemôžeme spať. Na Východe vedú rozjímavý spôsob života a letargicky pospávajú aj cez deň. Američan žije v tom, že “čas sú peniaze”. Nálada Inda je “večnosť, v ktorej jeden život nič neznamená”.  Západná pologuľa je viac logická, systematická, analytická; východná viac syntetická, iracionálna, obrazná. Na západnej pologuli sa hovorí analytickými jazykmi (angličtina, francúzština, španielčina, portugalčina), na Východe flektívnymi a syntetickými jazykmi. Abeceda západných jazykov má minimálny počet znakov (okolo 25), blíži sa strohému počítačovému kódu, pozostávajuceho len z dvoch znakov: núl a jednotiek. Smerom na východ počet znakov abecedy rastie (indické dévanágarí má 50 písmen) a v čínštine a japončine sa stáva takmer neohraničený: blíži sa k hieroglyfickému, obrázkovému písmu. Na Západe neberú ducha dosť vážne. V duchovný svet buď neveria, alebo ak áno, tak len teoreticky. V praxi nie. Američan cestujúci v lietadle sa formálne síce môže hlásiť ku kresťanstvu, ale v skutočnosti sa bojí, že keď lietadlo spadne, že on “prestane existovať”, že zomrie. Naopak, je ochotný zaplatiť aj 100.000 $ aby po smrti zmrazili jeho telo, alebo aspoň hlavu, lebo verí, že až veda v budúcnosti pokročí a podarí sa telesné ostatky oživiť, že “on” bude žiť ďalej! Americký človek sotva chápe, čo by to ten duch vlastne mal byť, a duchovný svet, raj, budúcnosť si vždy predstavuje len nejako technologicky, pozemsky. Na Východe zase neberú hmotu vážne. Ind je schopný rútiť sa v preťaženom nákladiaku s pokazenými brzdami dolu kopcom a odovzdať sa do ochrany “božstiev”, lebo má celkom živý, hmatateľný pocit, že je “nesmrteľný”, že sa znovu narodí. Hmota je preňho iba ilúzia, “mája”. Indický duch zase nechápe, načo je hmota potrebná, cíti sa do nej zatiahnutý len nedopatrením a hodlá z nej čím skôr “vyvanúť”. Táto západo-východná polarizácia je z reteľná aj v rámci bývalého Česko-Slovenska: Česi boli predsa vždy tí chytrejší - Slováci tí citovejší. Vďaka tomuto rozdeleniu západná pologuľa dosiahla obdivuhodné výsledky v ovládnutí vonkajšieho sveta a východná v ovládnutí vnútorného sveta. Na Západe majú teraz všetko. Ale pociťujú vnútornú chudobu. Východ mal odvždy vnútorné bohatstvo, ale vonkajšiu biedu.

Syntéza protikladov (veľká svadba)

Naznačeným spôsobom boli obe pologule vychovávané a vyvíjali sa oddelene po tisícročia. Odkedy však objavili jedna druhú, začalo sa diať čosi zvláštne: zamilovali sa jedna do druhej. Pre západnú mládež sa stal príťažlivý orientálny mysticizmus. Naopak mládež na Východe nič nevidí na náboženstvách svojich otcov. Je fascinovaná západnou technológiou. Kalifornia, najzápadnejší kút Ameriky, sa stala svetovým centrom New Age, baštou orientálnych kultov. Naopak Japonsko, čiže najvýchodnejší kút Ázie, začína dobiehať západ vo vývoji hypermoderných technológií. Amerika urobila z mystických zážitkov výrobný artikel - a Japonsko z  technologického pokroku nové náboženstvo. Najzápadnejší a najvýchodnejší kút sveta akoby si začali vymieňaťpozície; vlievajú sa do seba ako vlny jinu a jangu v symbole monády: v centre jinu sa tvorí jang a v strede jangu sa objavuje jin. Takto sa protiklady vzájomne oplodňujú. Orient a Okcident sú ako ženích a nevesta, ktorých teraz čaká svadobná noc.

Priepasť medzi svetmi

Keby však malo dôjsť na oboch stranách len k samotnej negácii, zámene extrémov, nemalo by to veľký význam. Pretože tak, ako je muž zbytočný bez ženy a žena bez muža, tak sú aj jednotlivé póly svetovej bytosti jedna bez druhej zbytočné. Perzský svätec Bahá’u’lláh zdôrazňoval, že “veda a náboženstvo sú ako dve krídla ľudstva: ani jedno z nich samo nestačí na to, aby sme vzlietli.” Ak by sa nám nemalo podariť tieto dve stránky človečenstva zmieriť a zasnúbiť, ľudstvo by neprežilo svoje nasledujúce veľké zlomové obdobie - prechod k celoplanetárnej civilizácii. Medzi dennou a nočnou polovicou sveta stále vládne dramatický rozkol a separácia. Na jednej strane tu máme vedu bez svedomia; vedu, ktorá stratila akýkoľvek vzťah k vyšším morálnym, etickým a estetickým hodnotám; vedu, ktorá určuje náš každodenný život a stáva sa v ňom nebezpečnou hrozbou. Na druhej strane tu máme náboženstvo, ktoré sa bez vedy mení na poveru, na súbor naivných, detinských predstáv; náboženstvo, ktoré na každodenný život nemá žiaden rozhodujúci vplyv. Na jednej strane máme vedu a techniku, ktorá slúži prevažne len na to, aby ľuďom umožnila ukájať zvieracie potreby stále rafinovanejším spôsobom; najnovšie dokonca vedu, ktorá ľudské neresti “vedecky” zdôvodňuje a ospravedlňuje! Na druhej strane sú tu mystické krúžky, sekty a cirkvi, ktoré na spoločenský a politický život nemajú prakticky žiadny vplyv. Máme teda: na jednej strane bezduchý život - a na druhej - “duchovno” odtrhnuté od života. Táto priepastná trhlina medzi svetmi nerozčesla len svetovú bytosť na dve osamelé polovice; ale rozsekáva vnútro všetkých pozemšťanov nanajvýš podivuhodným spôsobom: Doobeda sa vo svojich zamestnaniach bez námietok podriaďujú bezcitnému, racionalisticko-hmotárskemu spôsobu života - a poobede sa zúčastňujú života vo všemožných cirkevných obciach, lóžach, jogických krúžkoch. Čím väčšia je citová prázdnota doobeda, v zamestnaní, tým viac sa množia cirkvi, sekty a ezoterické kruhy poobede, v čase voľna. A čím racionalistickejšia, všednejšia, obmedzenejšia je naša realita predpoludním, tým absurdnejším, iracionálnejším a fantastickejším veciam sme ochotní uveriť popoludní. V nedeľu sme “veriaci” v cirkvi - ale cez pracovné dni v týžni plne akceptujeme materialistický systém hodnôt a ochotne sa doň vraďujeme. Predstavte si len, že jeden a ten istý človek, napríklad vedecký pracovník, je schopný sa ráno v laboratóriu premeniť len na akúsi mechanickú kalkulačku a nechať svoju intuitívnu polovicu vymknutú za dverami - a večer pred vstupom do kostola pri dverách zase odkladá svoj zdravý rozum! Čo nevie, že keby vo svojej vedeckej práci cieľavedome využíval aj svoju intuitívnu zložku, že by sa jeho výskumom otvorili netušené perspektívy? A že keby pri náboženskej kázni nevypínal svoj mozog, ale usiloval sa aj rozumieť, čo sa tam hovorí, že až potom by jeho náboženstvo za niečo stálo?

PRIEPASŤ MEDZI SVETMI

Tento veľký rozkol sa prejavuje v naprosto všetkých oblastiach. Vezmime si napríklad komunitu ufológov. Ufologická komunita sa rozpadla na dve časti: na vedeckých racionalistov a na astrálnych kontaktérov. Tí prví majú dobré predpoklady na systematickú vedeckú prácu, triezvy, nezaujatý úsudok - ale nemajú kontakt. Zhromažďujú informácie o svetelných úkazoch na nebi, merajú zloženie nejakých zliatin, stavajú gigantické rádioteleskopy - úplne zbytočne. Spojenie s mimozemskými bytosťami nemajú. To, že existujú iné dimenzie, že mimozemšťania nie sú nikde ďaleko, ale blízko, že žiadne rádioteleskopy stavať netreba, to nechápu. Tá druhá skupina má naproti tomu spojenie, ale je úplne neschopná informácie, ktoré pomocou tohto spojenia získava, triezvo posúdiť. Táto  skupina nie je schopná zistiť ani to, kedy ide skutočne o kontakt a kedy o ilúziu a jej informačný materiál je zmätený, mnohoznačný, nepoužiteľný. Teda tí prví majú metódu, ale nemajú objekt; a tí druhí majú samotný objekt, ale nevedia, čo si s ním počať. Keby si jedna a druhá strana chceli dať navzájom to, čo im chýba, odštartoval by sa v ufológii nevídaný pokrok. Lenže tí ľavo-hemisféroví ufológovia, ktorí by tých pravo-hemisférových práve mali ukázňovať pomocou exaktnej racionality, sa im namiesto toho posmievajú, že ich výpovede sú také zmätkovité a mnohoznačné, a snažia sa od nich dištancovať. A tí pravo-hemisféroví sa na tých ľavo-hemisférových zase dívajú zvrchu, pretože “vôbec nič nepochopili”. Nechápu, že ich prejavy a výpovede sú naozaj také zmätené a nekonkrétne, že by sa nedali realizovať ani pri najlepšej vôli.

Premostenie. Tvorba nového

Vážení, niečo hodnotné, niečo nové môže vzniknúť len vtedy,  keď sa ten jeden a ten druhý svet do seba vlievajú a navzájom oplodňujú.  Jeden bez druhého strácajú oba svety zmysel a odumierajú! Duch bez hmoty je nekonkrétny, hmota bez ducha je neživá. Keď tieto dva svety nespojíme, budeme musieť žiť na jednej strane vždy len bezduchý život a na tej druhej duchovno odtrhnuté od života. Len ak ich dokážeme spojiť, budeme žiť - po prvý raz - duchovný život!  Len v harmonickom vyvážení, v bode rovnováhy medzi jedným a druhým môže nastať tvorba; pokiaľ hovoríme skutočne o tvorbe niečoho nového. Vysvetlime si to na príkladoch z umenia: Prvý príklad. Pre amerických indiánov sú charakteristické bubny; rytmické tance bez melódie. Na juhoamerickej sambe, aká sa tancuje v Riu, je najdôležitejší rytmus: rytmus je na nej to vzrušujúce. Pre Indiu sú naopak charakteristické ťahavé melódie na strunných nástrojoch, pri ktorých sa rytmus ani nedá poriadne identifikovať. Západná pologuľa má o niečo väčší vzťah k rytmu a východná k melódii. Ale čosi také úžasné, ako klasická hudba, kde sú melódia aj rytmus oba plnorozmerné, mohlo po prvý raz vzniknúť len v Európe! Druhý príklad. Západ inklinuje viac ku konkrétnej maľbe. Niečo také ako fotorealizmus mohlo vzniknúť len v Amerike: maľby, v ktorých je zmysel pre detail dovedený do takej dokonalosti, že sa nedajú rozoznať od fotografie. Indické miniatúry oproti tomu pôsobia naivne, čínske postavy a krajinky abstraktne, skoro symbolicky. Zen napríklad vyjadruje veľmi hlboké myšlienky minimálnou formou. To však niekedy znamená, že tie hlboké myšlienky zostanú ležať ladom, pretože ich už nikto druhý nepochopí. Na druhej strane umelecký realizmus je krajnosť, ktorá tiež stráca zmysel. Celkom fotorealistická maľba sa totiž dá oveľa jednoduchšie a bez námahy nahradiť fotografiou. Maľba má zmysel len ak je niečo medzitým: musí mať aj formu, ale aj vlastnú myšlienku. Tretí príklad: Hollywoodska kinematografia prepracovala techniku filmových efektov perfektne. Filmové scenáre však za efektami ďaleko zaostávajú. Na východe naopak: hlboké témy ležia ladom, alebo nemajú takú formu, akú by si zaslúžili. Štvrtý príklad je z náboženského života: Na západe je bežnejšia modlitba, na východe meditácia. Modlitba je aktívna, asertívna; meditácia pasívna, receptívna. Pri modlitbe človek hovorí a Boh počúva. Pri meditácii človek počúva a Boh hovorí. Na západe je častejšou chybou to,  že veriaci sa až “zúrivo” modlí, prikazuje Bohu: “Daj, aby sa stalo to a to!” Ale či to, o čo žiada, je aj správne, či je to skutočne v súlade s Božou vôľou, na to sa zabúda pýtať. Naproti tomu orientálec sa snaží úplne vymazať svoje osobné ja, nič nechcieť, stíšiť sa, aby lepšie počul Boha. Keď sa však potom zrieka všetkých činov a každej aktívnej osobnej účasti vo svete, zostanú ním prijaté pravdy zase bez úžitku, lebo nezasiahnu do života. Modlitba a meditácia nemajú jedna bez druhej zmysel. Zmysel majú iba vtedy, keď sa rytmicky jedna s druhou striedajú ako tlkot srdca alebo tikot kyvadla: pri výchylke k pasívnemu pólu (meditácii) sa človek vyprázdni a naberie inšpirácie ako nádoba; potom ich však musí prepracovať cez vlastné ja a pri výchylke k aktívnemu pólu (modlitbe) vystrelí výsledok po ohnivom šípe svojej vôle späť do duchovných svetov. Čo sme doteraz povedali, sa dá zhrnúť nasledovne: Západ má veľkú schopnosť aplikovať niečo hmotne, no príliš sa nezamýšľa nad hlbším významom vecí. Východ zase prijíma vysoké duchovné pravdy, ale má len malú schopnosť ich prakticky aplikovať. 

Lenže,dámy a páni, čo je platná veľká múdrosť, ktorú nikto neaplikuje do praxe; a čo sú platné rozsiahle aplikačné projekty, ktoré nie sú múdre?  Pýtajme sa: Ktorá krajina alebo krajiny majú teraz najlepšiu schopnosť spojiť prijímanie duchovných právd s ich praktickou aplikáciou; kde sú najlepšie predpoklady na to, aby vzniklo niečo duchovné aj prakticky realizovateľné zároveň? Priatelia, často sa hovorí o tom, že Zem je živý organizmus; Gaia hypotéza a podobne. Lenže to nemá žiaden veľký význam, pokiaľ sa nepovie konkrétne, kde má ten organizmus ktoré orgány. Predstavte si lekára, ktorý by neustále zdôrazňoval, že človek je krehký živý organizmus, ale nevedel by, kde má pacient srdce a kde žalúdok. Ľudský organizmus sa skladá z troch autonómnych, ale vzájomne úzko spolupracujúcich systémov. Je to: 

1. nervovo-zmyslový systém, ktorý má centrum v hlave; 

2. rytmická sústava, t. j. dýchanie a krvný obeh, s centrom v hrudi;

3. systém látkovej výmeny a údov.

Prvý z týchto systémov - nervovo-zmyslový - má človek plne pod kontrolou vedomia. Ten patrí k dennej polovici človeka. Tretí - látková výmena - sa dá vôľou ovplyvňovať najmenej. Ten predstavuje nočnú polovicu človeka. A medzi týmito dvomi je rytmický systém - srdce a pľúca - ktorý je sčasti riadený vegetatívne a sčasti pod vplyvom duševnej činnosti človeka, a ktorý sprostredkuje medzi oboma zvyšnými rovnováhu. Vo svetovom organizme sa táto trojčlennosť prejavuje ako Amerika- Európa-Ázia, alebo Západná, Stredná a Východná Európa. Pozrite sa, európska kultúra osciluje s periódou 200-300 rokov medzi racionálnym a iracionálnym, medzi orientáciou na vonkajší a na vnútorný svet:

1. gotika - celkom obrátená nahor, do duchovného sveta

2. humanizmus a renesancia - obrátila pozornosť na pozemský život

3. barok - znova obrátený dovnútra

4. materializmus 19. a 20. storočia - orientácia na vonkajší svet Európa prijíma impulzy sprava aj zľava, vyvažuje ich, spracováva a prepracované odovzdáva ďalej. Každá dovnútra obrátená perióda je ako nádych alebo diastola, pri ktorej čerpá z duchovných svetov, a každá navonok zameraná perióda ako výdych alebo systola, pri ktorej sa to všetko pretvorí na hmotnú kultúru a zároveň naberú skúsenosti, ktoré sa v nasledujúcej zvnútornenej perióde spracujú. Zem má svoje duchovné srdce - ktoré bije!

Naša krajina bola začlenená 30 rokov do kapitalistického bloku (1918-1948) a ďalších 40 do komunistického (1948-1988). A špeciálne Slovensko má teraz to privilégium, že patrí ekonomicky do západného bloku a vojensko-strategicky je ešte stále zviazané s východným. Stojí práve na tom rozhraní medzi dňom a nocou, v tej vzácnej chvíli, kedy jastrabia žena a vlčí muž môžu na okamih zahliadnuť jeden druhého. Pri pohľade na mapu sveta vidíme po oboch stranách  veľké celky. Na západe: Kanada, Spojené štáty, Brazília. Na východe: Rusko, Čína, India. A v Európe, na malom kúsku zeme, sa tiesni 40 štátov a odohrali sa tam dve svetové vojny. Prečo je to tak? Vysvetlili sme si, že medzi Západom a Východom existuje protiklad: Západ je orientovaný viac “nadol”, navonok, do hmotného sveta a Východ viac “nahor”, dovnútra, do duchovného sveta. Teraz vás chcem upozorniť ešte na jeden protiklad: protiklad medzi individuálnosťou a kolektívnosťou. Myslím, že netreba veľa hovoriť, aby ste so mnou súhlasili v tom, že Západ inklinuje k individualizmu a Východ ku kolektivizmu. V kapitalizme je na prvom mieste jednotlivec, v komunizme to bol kolektív. Na Západe obetujú kolektív jednotlivcovi; na Východe jednotlivca kolektívu. V Amerike ak jeden súkromný majiteľ nedovolí, aby cez jeho pozemok viedla autostráda, musia kvôli nemu postaviť nadjazd alebo obchádzku, a potom milióny vodičov obchádzajú pozemok jedného človeka. Naopak v Sovietskom Zväze ak ste sa chceli niekde najesť, zistili ste, že nemôžete, lebo všetky jedálne boli “dlja gruppy”, tzn. jesť sa mohlo iba skupinovo, jednotlivec nebol celkom platným členom spoločnosti. Teda Východ je síce duchovný, ale toto duchovno je kolektívne. Západ je individualistický, ale tieto individuality sú (až na výnimky) iba hmotné. Na Východe sú veľké celky, pretože sú do istej miery ešte kolektívnou dušou. V Oriente široké masy po tisícročia opakujú po svojich praotcoch veľké múdrosti ale aj veľké povery. Je ťažké Orient z tejto skupinovej zotrvačnosti vytrhnúť, lebo miera samostatného myslenia je tam minimálna. Japonec, keď sa má rozhodnúť pre niečo nové, nepredvídané, musí sa ísť opýtať svojho šéfa. Na druhej strane na západe si zase príliš veľa ľudí myslí, že sú od svojho šéfa múdrejší. Na Západe sú už zase veľké celky, lebo tu sa ľudia zhodnú na spoločnej báze doláru, bez ohľadu na duchovné rozdiely. Duchovné skutočnosti na Západe už de fakto do života nezasahujú.8 K duchovným tradíciám svojich predkov na Západe buď nemajú až takú veľkú úctu, ako na Východe, alebo takéto dlhodobejšie tradície celkom chýbajú. Heslom Západu nie je tradícia ale pokrok, resp. zmena, o ktorej sa niekedy neoprávnene domnievajú, že je pokrokom. Takže západniar síce myslí samostatne, ale iba v hmotnej oblasti. Najcennejším predmetom Tibeťana je obrázok Dalajlámu. Najcennejším predmetom Američana je dolárová bankovka. Na Východe rešpektujú osobnosti, veľkých duchov, ktorých povyšujú na božstvá a nasledujú ich ako jedna skupinová duša bez ohľadu na pozemské následky. Spomeňme si len na nesmrteľného Lenina, kult Stalinovej osobnosti, poloboha Mao-Ce-Tunga alebo potomka bohov Hiro-Hita. Na Západe poslúchajú toho, kto platí, bez ohľadu na to, kto to je. Osobnosť je skromne v úzadí, zato banky sú všemocné, a tie vládnu rovnako totalitárne, bezohľadne a deštruktívne ako ktorýkoľvek orientálny despota. Západ má inštinktívny odpor k obmedzovaniu vôle jednotlivca. Z toho dôvodu vystupujú Spojené štáty ako garant demokracie a ľudských práv vo svete. Lenže táto západná demokracia je spojená s materialistickou smrťou! Na druhej strane Východ je zárukou, že nevyschne prameň duchovného života. Ale toto duchovno je spojené s hrozbou kolektívneho ošiaľu. Pozrite, na Východe máme samých “vysoko duchovných” ľudí. Ale oni sú duchovní tak, že vám nikdy nevedia povedať nič iné, než len to, čo povedal ich majster. A na západe máme samé individuality. Ale tie individuality sú individualitami iba v hmotnej oblasti. Túžbou amerického človeka je stať sa v niečom prvý, jednička. Ale v čom, na tom už  nezáleží. Niekto sa napríklad stane prvý v tom, že skonzumoval najväčší počet krémešov na svete - a zapíšu ho do Guinessovej knihy rekordov. Milí prítomní, minulý rok na tomto mieste odznela prednáška “Kto je človek. O význame života.”10 Hovorili sme v nej o tom, že celá táto planéta je ako loď, ktorá sa vydala na státisícročnú plavbu vesmírnym priestorom. Vyplávala hľadať Zlaté rúno a musí preplávať medzi Skyllou a Charybdou, t. j. ani príliš blízko svetlého princípu, ale ani príliš ďaleko od neho. Že naša Zem vo svojom vývoji opisuje obrovský kruh, pri ktorom sa najprv ponára z ducha do hmoty a potom sa vracia späť do duchovných svetov. Lebo len na rozhraní týchto dvoch ríší nám vzniká obrovské nebezpečenstvo, ale aj obrovská šanca vyvinúť vlastné, slobodné ja a vrátiť sa do Svetla ako duchovné individuality. Príliš blízko centrálneho slnka je tlak svetla taký silný, že tam človek síce mal život, ale nemal slobodu. A príliš ďaleko od svetla človek nadobúda slobodu, ale hrozí mu duchovná smrť. Orientálny človek má sklon vstupovať do duchovného sveta, lenže predčasne, keď ešte nemá vyvinutú dostatočne silnú osobnosť. Potom zažije čosi ako oslnenie duchovnými bytosťami, ktoré tam stretne, pričom vlastnú osobnosť stratí. Môže sa len “rozplynúť do nirvány”. Ani keď je príliš málo, ani keď je príliš veľa svetla, nie je nič vidieť. Keď je príliš veľa svetla, všetko sa vám zlieva v jednej oslepujúcej žiare a nič nevidíte. Ale v prílišnej tme už zase nie je nič vidieť. Len na rozhraní svetla a tmy najkontrastnejšie vystúpia do popredia obrysy všetkých vecí, takže človek si ich môže najlepšie uvedomiť. V tej čarovnej chvíli, na rozhraní medzi dňom a nocou, ráno na svitaní alebo večer za sú mraku zanechá hra svetiel a tieňov v našich dušiach ten najhlbší dojem. Priatelia, slobodná duchovná individualita, čiže človek, ktorý je aj duchovný, ale aj samostatnou osobnosťou, sa rodí vtedy, keď sa mu podarí uviesť do rovnováhy tieto dve sily, ktoré pôsobia z Východu a zo Západu. Pravdaže, na Zemi boli a sú duchovné individuality, ale to boli zatiaľ len jednotlivci, zasvätenci. No ak má takýmto zasvätením po prvý raz prejsť nejaký národ ako celok, musí byť bezpochyby do svetového organizmu zasadený na takom mieste, kde dochádza k rovnováhe medzi uvedenými dvoma silami. Celá táto krajina a každý z nás je ako Daidalos a Ikaros: ak sa chce dostať z labyrintu, musí si vlastnoručne zhotoviť krídla a preletieť oceán za svojou slobodou, ale ani príliš blízko slnka, pretože by sa mu roztopil vosk medzi peruťami, ani príliš nízko nad morom, lebo by mu zvlhli krídla od vodných pár a potom by klesol do vĺn oceánu. Alebo ako to prekrásne vyjadrila Annick de Souznelle:

“Človek je priťahovaný z jedného konca nebom a z druhého zase zemou - ako medzi dvoma pólmi magnetu.Ak sa pustí jedného z týchto pólov, prúd už neprechádza.  Potom sa človek buď rozplynie vo falošnej spiritualite, alebo sa pochová v hmote - nedosiahne však naplnenie.”