Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Druhá časť..

19. 9. 2008

Pravá a ľavá hemisféra mozgu

Dichotómia medzi nočnou a dennou polovicou človeka má vzťah k

hemisféram mozgu. Je všeobecne známe, že mozgové hemisféry majú

špecializované funkcie: ľavá je racionálna, analytická, pravá intuitívna,

syntetická; ľavá vypočítavá, pravá obrazná; ľavá je orientovaná

na jazyk, pravá na vnímanie priestoru. Pravá polovica

mozgu má užší vzťah k nočnej polovici človeka, ľavá k dennej.5

Keď muž rozpráva, je na počítačovom tomografe vidieť väčšiu tepelnú

aktivitu v ľavej polovici mozgu; keď rozpráva žena, sú rozsvietené

viac centrá v pravej polovici. Muž totiž dbá pri prejave viac o

logický sled myšlienok, zatiaľčo žena vlieva do vyjadrovania viac citu.

Podobne pri vnímaní jazyka muž dbá v prvom pláne o samotný informačný

obsah slov, bez ohľadu na to, ako sú hovorené. Žena viac vníma

zafarbenie, atmosféru, citovú náplň slov, bez ohľadu na ich formálny

význam. Tak je schopná prijať aj “informáciu medzi riadkami”.

Keď rozstrihnete fotografiu človeka na dve polovice a zlepíte spolu

dve ľavé a potom dve pravé polovice tváre, dostanete dve fotografie

dvoch rozličných osôb: nočného a denného človeka. Je zaujímavé, že

tieto dve osoby môžu dávať najavo odlišné duševné nálady: jedna môže

byť veselšia a druhá smutná, jedna bezstarostná, druhá skľúčená. Keď

je napríklad ľavá veselá a pravá smutná, taký človek sa bude verbálne

prejavovať ako optimista; no ak “vypnete zvuk”, vidíte, že všetkými

neverbálnymi komunikačnými kanálmi ako sú mimika, gestikulácia,

držanie tela, dáva jeho duša najavo, že jej je do plaču. Keď tomu človeku

poviete, že je nejaký smutný, jeho denná, racionálna polovica to

bude rázne popierať. Ale ak sa prihovoríte k jeho nočnej polovici rečou

tela, táto okamžite odpovedá opakovaním giest a telesných postojov

vyjadrujúcich skleslosť a beznádej, a takto vám vyžaluje celý svoj bôľ.

Je to akoby ste sa rozprávali dvoma jazykmi s dvoma bytosťami naraz,

z ktorých jedna o druhej nič nevedia. Nočná bytosť môže prejavovať

značne odlišné, niekedy menej ušľachtilé, ale niekedy aj oveľa ušľachtilejšie

a vznešenejšie postoje ako denná.

Keďže denná polovica je mužská a nočná ženská, je aj spôsob komunikácie

u muža a u ženy odlišný. Zatiaľčo muž sa pozná okrem činov

viac podľa toho, čo hovorí a čo si myslí, komunikuje žena skôr neverbálne.

Z toho vznikajú aj určité nedorozumenia medzi marťanským a venušanským

pohlavím. Mužovi sa môže zdať, že povedal žene to, čo

chcela počuť; zatiaľčo žena pritom mohla prijať informácie značne odlišného

obsahu, pretože má “prijímačku” nastavenú na nočný kanál, zatiaľčo

on vysiela na dennom. Kým muži vnímajú “dennú polovicu jazyka”,

teda to, čo z rečového prejavu zostane, keď ho zachytíte na papier;

žena vníma “nočnú polovicu jazyka”, intonáciu, farbu hlasu, atmosféru,

teda to, čo sa zachytiť nedá, čo zostáva nevypovedané - a z toho

čerpá informácie.

Preto ak v rytierskych časoch bolo cnosťou ženy mlčať v spoločnosti

mužov, nebolo to preto, že by sa nesmela prejavovať; pretože ona

sa prejavovala a komunikovala veľmi intenzívne, ale na neverbálnom

kanáli.

Vyjadrovacím nástrojom muža je hovorené slovo, jazykom ženy je

reč tela. Preto “muž miluje očami, žena ušami.” Preto aj platí, že vzhľad

manželiek je formou neverbálnej komunikácie medzi mužmi: prostredníctvom

manželiek komunikujú ich nočné polovice.

Zemské pologule

Nielen ľudský mozog má dve hemisféry - ľavú a pravú - ale aj celá

zemská bytosť má dve hemisféry, čiže pologule: západnú a východnú.

Západná pologuľa je viac mužská, extenzívna, extrovertná; východ

ná viac ženská, intenzívna, introvertná. Západná je racionálnejšia,

východná intuitívnejšia. Vedecko-technická revolúcia prišla zo Západu.

Od východu prichádzajú náboženstvá (“ex oriente lux”). Na Východe

sa technika viac či menej kopíruje. A na Západe je náboženstvo

de fakto len formalizmom. Na Východe je náboženstvo životnou miazgou,

ktorá určuje človeku denno-denne každý jeho pohyb. Na Západe

sa z neho stáva odťažitý abstraktný systém, ktorý stráca rozhodujúci

vplyv na každodenný život človeka.

Západná pologuľa je aktívnejšia, asertívna; východná pasívnejšia,

receptívna. Na Západe sme hyper-aktívni, pracujeme aj v noci,

berieme prášky na spanie, lebo nemôžeme spať. Na Východe vedú rozjímavý

spôsob života a letargicky pospávajú aj cez deň. Američan žije v

tom, že “čas sú peniaze”. Nálada Inda je “večnosť, v ktorej jeden život

nič neznamená”.

Západná pologuľa je viac logická, systematická, analytická; východná

viac syntetická, iracionálna, obrazná. Na západnej pologuli

sa hovorí analytickými jazykmi (angličtina, francúzština, španielčina,

portugalčina), na Východe flektívnymi a syntetickými jazykmi. Abeceda

západných jazykov má minimálny počet znakov (okolo 25), blíži

sa strohému počítačovému kódu, pozostávajuceho len z dvoch znakov:

núl a jednotiek. Smerom na východ počet znakov abecedy rastie (indické

dévanágarí má 50 písmen) a v čínštine a japončine sa stáva takmer

neohraničený: blíži sa k hieroglyfickému, obrázkovému písmu.

Na Západe neberú ducha dosť vážne. V duchovný svet buď neveria,

alebo ak áno, tak len teoreticky. V praxi nie. Američan cestujúci v lietadle

sa formálne síce môže hlásiť ku kresťanstvu, ale v skutočnosti sa bojí,

že keď lietadlo spadne, že on “prestane existovať”, že zomrie. Naopak,

je ochotný zaplatiť aj 100.000 $ aby po smrti zmrazili jeho telo, alebo

aspoň hlavu, lebo verí, že až veda v budúcnosti pokročí a podarí sa

telesné ostatky oživiť, že “on” bude žiť ďalej! Americký človek sotva

chápe, čo by to ten duch vlastne mal byť, a duchovný svet, raj, budúcnosť

si vždy predstavuje len nejako technologicky, pozemsky.

Na Východe zase neberú hmotu vážne. Ind je schopný rútiť sa v

preťaženom nákladiaku s pokazenými brzdami dolu kopcom a odovzdať

sa do ochrany “božstiev”, lebo má celkom živý, hmatateľný pocit, že je

“nesmrteľný”, že sa znovu narodí. Hmota je preňho iba ilúzia, “mája”.

Indický duch zase nechápe, načo je hmota potrebná, cíti sa do nej zatiahnutý

len nedopatrením a hodlá z nej čím skôr “vyvanúť”.

Táto západo-východná polarizácia je z

reteľná aj v rámci bývalého

Česko-Slovenska: Česi boli predsa vždy tí chytrejší - Slováci tí citovejší.

Vďaka tomuto rozdeleniu západná pologuľa dosiahla obdivuhodné

výsledky v ovládnutí vonkajšieho sveta a východná v ovládnutí

vnútorného sveta. Na Západe majú teraz všetko. Ale pociťujú

vnútornú chudobu. Východ mal odvždy vnútorné bohatstvo, ale vonkajšiu

biedu.

Syntéza protikladov (veľká svadba)

Naznačeným spôsobom boli obe pologule vychovávané a vyvíjali sa

oddelene po tisícročia. Odkedy však objavili jedna druhú, začalo sa

diať čosi zvláštne: zamilovali sa jedna do druhej.

Pre západnú mládež sa stal príťažlivý orientálny mysticizmus. Naopak

mládež na Východe nič nevidí na náboženstvách svojich otcov. Je

fascinovaná západnou technológiou. Kalifornia, najzápadnejší kút Ameriky,

sa stala svetovým centrom New Age, baštou orientálnych kultov.

Naopak Japonsko, čiže najvýchodnejší kút Ázie, začína dobiehať západ

vo vývoji hypermoderných technológií. Amerika urobila z mystických

zážitkov výrobný artikel - a Japonsko z technologického pokroku nové

náboženstvo.

Najzápadnejší a najvýchodnejší kút sveta akoby si začali vymieňať

pozície; vlievajú sa do seba ako vlny jinu a jangu v symbole monády: v

centre jinu sa tvorí jang a v strede jangu sa objavuje jin.

Takto sa protiklady vzájomne oplodňujú. Orient a Okcident sú ako

ženích a nevesta, ktorých teraz čaká svadobná noc.

Priepasť medzi svetmi

Keby však malo dôjsť na oboch stranách len k samotnej negácii,

zámene extrémov, nemalo by to veľký význam. Pretože tak, ako je muž

zbytočný bez ženy a žena bez muža, tak sú aj jednotlivé póly svetovej

bytosti jedna bez druhej zbytočné. Perzský svätec Bahá’u’lláh

zdôrazňoval, že “veda a náboženstvo sú ako dve krídla ľudstva: ani

jedno z nich samo nestačí na to, aby sme vzlietli.” Ak by sa nám nemalo

podariť tieto dve stránky človečenstva zmieriť a zasnúbiť, ľudstvo by

neprežilo svoje nasledujúce veľké zlomové obdobie - prechod k celoplanetárnej

civilizácii.

Medzi dennou a nočnou polovicou sveta stále vládne dramatický

rozkol a separácia. Na jednej strane tu máme vedu bez svedomia; vedu,

ktorá stratila akýkoľvek vzťah k vyšším morálnym, etickým a estetickým

hodnotám; vedu, ktorá určuje náš každodenný život a stáva sa v

ňom nebezpečnou hrozbou. Na druhej strane tu máme náboženstvo,

ktoré sa bez vedy mení na poveru, na súbor naivných, detinských predstáv;

náboženstvo, ktoré na každodenný život nemá žiaden rozhodujúci

vplyv. Na jednej strane máme vedu a techniku, ktorá slúži prevažne len

na to, aby ľuďom umožnila ukájať zvieracie potreby stále rafinovanejším

spôsobom; najnovšie dokonca vedu, ktorá ľudské neresti “vedecky”

zdôvodňuje a ospravedlňuje! Na druhej strane sú tu mystické krúžky,

sekty a cirkvi, ktoré na spoločenský a politický život nemajú prakticky

žiadny vplyv. Máme teda: na jednej strane bezduchý život - a na

druhej - “duchovno” odtrhnuté od života.

Táto priepastná trhlina medzi svetmi nerozčesla len svetovú bytosť

na dve osamelé polovice; ale rozsekáva vnútro všetkých pozemšťanov

nanajvýš podivuhodným spôsobom: Doobeda sa vo svojich zamestnaniach

bez námietok podriaďujú bezcitnému, racionalisticko-hmotárskemu

spôsobu života - a poobede sa zúčastňujú života vo všemožných

cirkevných obciach, lóžach, jogických krúžkoch.

Čím väčšia je citová prázdnota doobeda, v zamestnaní, tým viac sa

množia cirkvi, sekty a ezoterické kruhy poobede, v čase voľna. A čím

racionalistickejšia, všednejšia, obmedzenejšia je naša realita predpoludním,

tým absurdnejším, iracionálnejším a fantastickejším veciam sme

ochotní uveriť popoludní.

V nedeľu sme “veriaci” v cirkvi - ale cez pracovné dni v týžni plne

akceptujeme materialistický systém hodnôt a ochotne sa doň vraďujeme.

Predstavte si len, že jeden a ten istý človek, napríklad vedecký

pracovník, je schopný sa ráno v laboratóriu premeniť len na akúsi

mechanickú kalkulačku a nechať svoju intuitívnu polovicu vymknutú

za dverami - a večer pred vstupom do kostola pri dverách zase odkladá

svoj zdravý rozum! Čo nevie, že keby vo svojej vedeckej práci cieľavedome

využíval aj svoju intuitívnu zložku, že by sa jeho výskumom

otvorili netušené perspektívy? A že keby pri náboženskej kázni nevypínal

svoj mozog, ale usiloval sa aj rozumieť, čo sa tam hovorí, že až potom

by jeho náboženstvo za niečo stálo?

PRIEPASŤ MEDZI SVETMI

Tento veľký rozkol sa prejavuje v naprosto všetkých oblastiach. Vezmime

si napríklad komunitu ufológov. Ufologická komunita sa rozpadla

na dve časti: na vedeckých racionalistov a na astrálnych kontaktérov.

Tí prví majú dobré predpoklady na systematickú vedeckú prácu, triezvy,

nezaujatý úsudok - ale nemajú kontakt. Zhromažďujú informácie o

svetelných úkazoch na nebi, merajú zloženie nejakých zliatin, stavajú

gigantické rádioteleskopy - úplne zbytočne. Spojenie s mimozemskými

bytosťami nemajú. To, že existujú iné dimenzie, že mimozemšťania nie

sú nikde ďaleko, ale blízko, že žiadne rádioteleskopy stavať netreba, to

nechápu.

Tá druhá skupina má naproti tomu spojenie, ale je úplne neschopná

informácie, ktoré pomocou tohto spojenia získava, triezvo posúdiť. Táto

skupina nie je schopná zistiť ani to, kedy ide skutočne o kontakt a kedy

o ilúziu a jej informačný materiál je zmätený, mnohoznačný, nepoužiteľný.

Teda tí prví majú metódu, ale nemajú objekt; a tí druhí majú samotný

objekt, ale nevedia, čo si s ním počať.

Keby si jedna a druhá strana chceli dať navzájom to, čo im chýba,

odštartoval by sa v ufológii nevídaný pokrok. Lenže tí ľavo-hemisféroví

ufológovia, ktorí by tých pravo-hemisférových práve mali ukázňovať

pomocou exaktnej racionality, sa im namiesto toho posmievajú, že ich

výpovede sú také zmätkovité a mnohoznačné, a snažia sa od nich

dištancovať. A tí pravo-hemisféroví sa na tých ľavo-hemisférových zase

dívajú zvrchu, pretože “vôbec nič nepochopili”. Nechápu, že ich prejavy

a výpovede sú naozaj také zmätené a nekonkrétne, že by sa nedali

realizovať ani pri najlepšej vôli.

Premostenie. Tvorba nového

Vážení, niečo hodnotné, niečo nové môže vzniknúť len vtedy,

keď sa ten jeden a ten druhý svet do seba vlievajú a navzájom oplodňujú.

6 Jeden bez druhého strácajú oba svety zmysel a odumierajú!

Duch bez hmoty je nekonkrétny, hmota bez ducha je neživá.

Keď tieto dva svety nespojíme, budeme musieť žiť na jednej strane

vždy len bezduchý život a na tej druhej duchovno odtrhnuté od

života. Len ak ich dokážeme spojiť, budeme žiť - po prvý raz -

duchovný život!

Obrázok

Len v harmonickom vyvážení, v bode rovnováhy medzi jedným a

druhým môže nastať tvorba; pokiaľ hovoríme skutočne o tvorbe niečoho

nového. Vysvetlime si to na príkladoch z umenia:

Prvý príklad. Pre amerických indiánov sú charakteristické bubny;

rytmické tance bez melódie. Na juhoamerickej sambe, aká sa tancuje v

Riu, je najdôležitejší rytmus: rytmus je na nej to vzrušujúce. Pre Indiu

sú naopak charakteristické ťahavé melódie na strunných nástrojoch, pri

ktorých sa rytmus ani nedá poriadne identifikovať. Západná pologuľa

má o niečo väčší vzťah k rytmu a východná k melódii. Ale čosi také

úžasné, ako klasická hudba, kde sú melódia aj rytmus oba plnorozmerné,

mohlo po prvý raz vzniknúť len v Európe!

Druhý príklad. Západ inklinuje viac ku konkrétnej maľbe. Niečo

také ako fotorealizmus mohlo vzniknúť len v Amerike: maľby, v ktorých

je zmysel pre detail dovedený do takej dokonalosti, že sa nedajú

rozoznať od fotografie. Indické miniatúry oproti tomu pôsobia naivne,

čínske postavy a krajinky abstraktne, skoro symbolicky. Zen napríklad

vyjadruje veľmi hlboké myšlienky minimálnou formou. To však niekedy

znamená, že tie hlboké myšlienky zostanú ležať ladom, pretože ich už

nikto druhý nepochopí. Na druhej strane umelecký realizmus je krajnosť,

ktorá tiež stráca zmysel. Celkom fotorealistická maľba sa totiž dá oveľa

jednoduchšie a bez námahy nahradiť fotografiou. Maľba má zmysel

len ak je niečo medzitým: musí mať aj formu, ale aj vlastnú myšlienku.

Tretí príklad: Hollywoodska kinematografia prepracovala techniku

filmových efektov perfektne. Filmové scenáre však za efektami ďaleko

zaostávajú. Na východe naopak: hlboké témy ležia ladom, alebo nemajú

takú formu, akú by si zaslúžili.

Štvrtý príklad je z náboženského života: Na západe je bežnejšia modlitba,

na východe meditácia. Modlitba je aktívna, asertívna; meditácia

pasívna, receptívna. Pri modlitbe človek hovorí a Boh počúva. Pri meditácii

človek počúva a Boh hovorí.

Na západe je častejšou chybou to, že veriaci sa až “zúrivo” modlí,

prikazuje Bohu: “Daj, aby sa stalo to a to!” Ale či to, o čo žiada, je aj

správne, či je to skutočne v súlade s Božou vôľou, na to sa zabúda

pýtať.

Naproti tomu orientálec sa snaží úplne vymazať svoje osobné ja, nič

nechcieť, stíšiť sa, aby lepšie počul Boha. Keď sa však potom zrieka

všetkých činov a každej aktívnej osobnej účasti vo svete, zostanú ním

prijaté pravdy zase bez úžitku, lebo nezasiahnu do života.

Modlitba a meditácia nemajú jedna bez druhej zmysel. Zmysel majú

iba vtedy, keď sa rytmicky jedna s druhou striedajú ako tlkot srdca

alebo tikot kyvadla: pri výchylke k pasívnemu pólu (meditácii) sa človek

vyprázdni a naberie inšpirácie ako nádoba; potom ich však musí

prepracovať cez vlastné ja a pri výchylke k aktívnemu pólu (modlitbe)

vystrelí výsledok po ohnivom šípe svojej vôle späť do duchovných svetov.

Čo sme doteraz povedali, sa dá zhrnúť nasledovne: Západ má veľkú

schopnosť aplikovať niečo hmotne, no príliš sa nezamýšľa nad hlbším

významom vecí. Východ zase prijíma vysoké duchovné pravdy,

ale má len malú schopnosť ich prakticky aplikovať.

Lenže,dámy a páni, čo je platná veľká múdrosť, ktorú nikto neaplikuje

do praxe; a čo sú platné rozsiahle aplikačné projekty, ktoré nie sú

múdre?

Pýtajme sa: Ktorá krajina alebo krajiny majú teraz najlepšiu

schopnosť spojiť prijímanie duchovných právd s ich praktickou

aplikáciou; kde sú najlepšie predpoklady na to, aby vzniklo niečo

duchovné aj prakticky realizovateľné zároveň?

Priatelia, často sa hovorí o tom, že Zem je živý organizmus; Gaia

hypotéza a podobne. Lenže to nemá žiaden veľký význam, pokiaľ sa

nepovie konkrétne, kde má ten organizmus ktoré orgány. Predstavte si

lekára, ktorý by neustále zdôrazňoval, že človek je krehký živý organizmus,

ale nevedel by, kde má pacient srdce a kde žalúdok.

Ľudský organizmus sa skladá z troch autonómnych, ale vzájomne

úzko spolupracujúcich systémov. Je to:

1. nervovo-zmyslový systém, ktorý má centrum v hlave;

2. rytmická sústava, t. j. dýchanie a krvný obeh, s centrom v hrudi;

3. systém látkovej výmeny a údov.

Prvý z týchto systémov - nervovo-zmyslový - má človek plne pod

kontrolou vedomia. Ten patrí k dennej polovici človeka. Tretí - látková

výmena - sa dá vôľou ovplyvňovať najmenej. Ten predstavuje nočnú

polovicu človeka. A medzi týmito dvomi je rytmický systém - srdce a

pľúca - ktorý je sčasti riadený vegetatívne a sčasti pod vplyvom duševnej

činnosti človeka, a ktorý sprostredkuje medzi oboma zvyšnými

rovnováhu.

Vo svetovom organizme sa táto trojčlennosť prejavuje ako Amerika-

Európa-Ázia, alebo Západná, Stredná a Východná Európa.7

Pozrite sa, európska kultúra osciluje s periódou 200-300 rokov medzi

racionálnym a iracionálnym, medzi orientáciou na vonkajší a na vnútorný

svet:

1. gotika - celkom obrátená nahor, do duchovného sveta

2. humanizmus a renesancia - obrátila pozornosť na

pozemský život

3. barok - znova obrátený dovnútra

4. materializmus 19. a 20. storočia - orientácia na

vonkajší svet

Európa prijíma impulzy sprava aj zľava, vyvažuje ich, spracováva a

prepracované odovzdáva ďalej. Každá dovnútra obrátená perióda je

ako nádych alebo diastola, pri ktorej čerpá z duchovných svetov, a každá

navonok zameraná perióda ako výdych alebo systola, pri ktorej sa to

všetko pretvorí na hmotnú kultúru a zároveň naberú skúsenosti, ktoré

sa v nasledujúcej zvnútornenej perióde spracujú. Zem má svoje duchovné

srdce - ktoré bije!Obrázok

Naša krajina bola začlenená 30 rokov do kapitalistického bloku

(1918-1948) a ďalších 40 do komunistického (1948-1988). A špeciálne

Slovensko má teraz to privilégium, že patrí ekonomicky do západného

bloku a vojensko-strategicky je ešte stále zviazané s východným. Stojí

práve na tom rozhraní medzi dňom a nocou, v tej vzácnej chvíli, kedy

jastrabia žena a vlčí muž môžu na okamih zahliadnuť jeden druhého.

Pri pohľade na mapu sveta vidíme po oboch stranách

veľké celky. Na západe: Kanada, Spojené štáty, Brazília.

Na východe: Rusko, Čína, India. A v Európe, na malom

kúsku zeme, sa tiesni 40 štátov a odohrali sa tam

dve svetové vojny. Prečo je to tak?

Vysvetlili sme si, že medzi Západom a Východom

existuje protiklad: Západ je orientovaný viac “nadol”,

navonok, do hmotného sveta a Východ viac “nahor”, dovnútra, do

duchovného sveta. Teraz vás chcem upozorniť ešte na jeden protiklad:

protiklad medzi individuálnosťou a kolektívnosťou.

Myslím, že netreba veľa hovoriť, aby ste so mnou súhlasili v tom, že

Západ inklinuje k individualizmu a Východ ku kolektivizmu. V kapitalizme

je na prvom mieste jednotlivec, v komunizme to bol kolektív.

Na Západe obetujú kolektív jednotlivcovi; na Východe jednotlivca kolektívu.

V Amerike ak jeden súkromný majiteľ nedovolí, aby cez jeho

pozemok viedla autostráda, musia kvôli nemu postaviť nadjazd alebo

obchádzku, a potom milióny vodičov obchádzajú pozemok jedného človeka.

Naopak v Sovietskom Zväze ak ste sa chceli niekde najesť, zistili

ste, že nemôžete, lebo všetky jedálne boli “dlja gruppy”, tzn. jesť sa

mohlo iba skupinovo, jednotlivec nebol celkom platným členom spoločnosti.

Teda Východ je síce duchovný, ale toto duchovno je kolektívne.

Západ je individualistický, ale tieto individuality sú (až na výnimky)

iba hmotné.

Na Východe sú veľké celky, pretože sú do istej miery ešte kolektívnou

dušou. V Oriente široké masy po tisícročia opakujú po svojich praotcoch

veľké múdrosti ale aj veľké povery. Je ťažké Orient z tejto skupinovej

zotrvačnosti vytrhnúť, lebo miera samostatného myslenia je tam

minimálna. Japonec, keď sa má rozhodnúť pre niečo nové, nepredvídané,

musí sa ísť opýtať svojho šéfa. Na druhej strane na západe si zase príliš

veľa ľudí myslí, že sú od svojho šéfa múdrejší.

Na Západe sú už zase veľké celky, lebo tu sa ľudia zhodnú na spoločnej

báze doláru, bez ohľadu na duchovné rozdiely. Duchovné skutočnosti

na Západe už de fakto do života nezasahujú.8 K duchovným

tradíciám svojich predkov na Západe buď nemajú až takú veľkú úctu,

ako na Východe, alebo takéto dlhodobejšie tradície celkom chýbajú.

Heslom Západu nie je tradícia ale pokrok, resp. zmena, o ktorej sa

niekedy neoprávnene domnievajú, že je pokrokom. Takže západniar

síce myslí samostatne, ale iba v hmotnej oblasti.

Najcennejším predmetom Tibeťana je obrázok Dalajlámu. Najcennejším

predmetom Američana je dolárová bankovka. Na Východe rešpektujú

osobnosti, veľkých duchov, ktorých povyšujú na božstvá a

nasledujú ich ako jedna skupinová duša bez ohľadu na pozemské následky.

Spomeňme si len na nesmrteľného Lenina, kult Stalinovej osobnosti,

poloboha Mao-Ce-Tunga alebo potomka bohov Hiro-Hita.9

Na Západe poslúchajú toho, kto platí, bez ohľadu na to, kto to je. Osobnosť

je skromne v úzadí, zato banky sú všemocné, a tie vládnu rovnako

totalitárne, bezohľadne a deštruktívne ako ktorýkoľvek orientálny despota.

Západ má inštinktívny odpor k obmedzovaniu vôle jednotlivca. Z toho

dôvodu vystupujú Spojené štáty ako garant demokracie a ľudských

práv vo svete. Lenže táto západná demokracia je spojená s materialistickou

smrťou! Na druhej strane Východ je zárukou, že nevyschne

prameň duchovného života. Ale toto duchovno je spojené s

hrozbou kolektívneho ošiaľu.

Pozrite, na Východe máme samých “vysoko duchovných” ľudí. Ale

oni sú duchovní tak, že vám nikdy nevedia povedať nič iné, než len to,

čo povedal ich majster. A na západe máme samé individuality. Ale tie

individuality sú individualitami iba v hmotnej oblasti. Túžbou amerického

človeka je stať sa v niečom prvý, jednička. Ale v čom, na tom už

nezáleží. Niekto sa napríklad stane prvý v tom, že skonzumoval najväčší

počet krémešov na svete - a zapíšu ho do Guinessovej knihy rekordov.

Milí prítomní, minulý rok na tomto mieste odznela prednáška “Kto

je človek. O význame života.”10 Hovorili sme v nej o tom, že celá táto

planéta je ako loď, ktorá sa vydala na státisícročnú plavbu vesmírnym

priestorom. Vyplávala hľadať Zlaté rúno a musí preplávať medzi Skyllou

a Charybdou, t. j. ani príliš blízko svetlého princípu, ale ani príliš

ďaleko od neho. Že naša Zem vo svojom vývoji opisuje obrovský kruh,

pri ktorom sa najprv ponára z ducha do hmoty a potom sa vracia späť

do duchovných svetov. Lebo len na rozhraní týchto dvoch ríší nám vzniká

obrovské nebezpečenstvo, ale aj obrovská šanca vyvinúť vlastné, slobodné

ja a vrátiť sa do Svetla ako duchovné individuality. Príliš blízko

centrálneho slnka je tlak svetla taký silný, že tam človek síce mal život,

ale nemal slobodu. A príliš ďaleko od svetla človek nadobúda slobodu,

ale hrozí mu duchovná smrť.

Orientálny človek má sklon vstupovať do duchovného sveta,

lenže predčasne, keď ešte nemá vyvinutú dostatočne silnú osobnosť.

Potom zažije čosi ako oslnenie duchovnými bytosťami, ktoré tam

stretne, pričom vlastnú osobnosť stratí. Môže sa len “rozplynúť do

nirvány”.

Ani keď je príliš málo, ani keď je príliš veľa svetla, nie je nič vidieť.

Keď je príliš veľa svetla, všetko sa vám zlieva v jednej oslepujúcej žiare

a nič nevidíte. Ale v prílišnej tme už zase nie je nič vidieť. Len na rozhraní

svetla a tmy najkontrastnejšie vystúpia do popredia obrysy všetkých

vecí, takže človek si ich môže najlepšie uvedomiť. V tej čarovnej chvíli,

na rozhraní medzi dňom a nocou, ráno na svitaní alebo večer za sú

mraku zanechá hra svetiel a tieňov v našich dušiach ten najhlbší dojem.

Priatelia, slobodná duchovná individualita, čiže človek, ktorý je

aj duchovný, ale aj samostatnou osobnosťou, sa rodí vtedy, keď sa

mu podarí uviesť do rovnováhy tieto dve sily, ktoré pôsobia z Východu

a zo Západu.

Pravdaže, na Zemi boli a sú duchovné individuality, ale to boli zatiaľ

len jednotlivci, zasvätenci. No ak má takýmto zasvätením po prvý raz

prejsť nejaký národ ako celok, musí byť bezpochyby do svetového organizmu

zasadený na takom mieste, kde dochádza k rovnováhe medzi

uvedenými dvoma silami.

Celá táto krajina a každý z nás je ako Daidalos a Ikaros: ak sa chce

dostať z labyrintu, musí si vlastnoručne zhotoviť krídla a preletieť oceán

za svojou slobodou, ale ani príliš blízko slnka, pretože by sa mu roztopil

vosk medzi peruťami, ani príliš nízko nad morom, lebo by mu

zvlhli krídla od vodných pár a potom by klesol do vĺn oceánu.

Alebo ako to prekrásne vyjadrila Annick de Souznelle:

“Človek je priťahovaný z jedného konca nebom a z

druhého zase zemou - ako medzi dvoma pólmi magnetu.

Ak sa pustí jedného z týchto pólov, prúd už neprechádza.

Potom sa človek buď rozplynie vo falošnej spiritualite,

alebo sa pochová v hmote - nedosiahne však naplnenie.”

 
Reklama